Autor je historik, venuje sa dejinám slovenského politického myslenia
Začína byť pravidlom, že niektoré modernizačné spoločenské požiadavky či skôr trendy sa označujú za produkt špecifickej skupiny ľudí – pravidelných návštevníkov bratislavskej kaviarne.
Podobná situácia je aj u našich západných susedov – prezident Zeman celkom nezakryte hovorí s dešpektom o „pražské kavárně“, pričom má na mysli zmes polovzdelanosti a kozmopolitizmu.
Príkladom môžu byť jeho dávnejšie vyjadrenia, ktorými hodnotil otázku imigrácie do Českej republiky: „Takže já hrozně miluju ten multikulturalismus. Já si myslím, že si to vymysleli blázniví intelektuálové z pražské kavárny, kteří nikdy nebyli ve škole, a když, tak do ní nakoukli na půl hodiny.“
“Dedinárčenie, romantizovanie vidieka, nedôveru k mestám a najnovšie aj k ľuďom pracujúcim v kanceláriách, možno považovať za pozostatok neduhov, ktoré tak britko kritizovali ľudia ako Štefanovič.
„
Obraz kaviarne ako špecifického prostredia, v ktorom sa združujú pseudointelektuáli, doplnil premiér Fico o vyobrazenie hlavného mesta, v ktorom nikto so zdravým rozumom nemôže rád tráviť svoj voľný čas ("Ja som musel odísť z Bratislavy vo štvrtok aj v piatok, lebo som chcel ísť medzi normálnych ľudí.").
Prečo sa v mašine kúri
Mesto a kaviareň – to je zdá sa zdroj dnešných úpadkových trendov, alebo aspoň miesto, kde sa združujú podivíni, nepraktickí ľudia a mestskí povaľači.
Za ich protipól je považované zdravé dedinské prostredie, kde ľudia nestratili prirodzený rozum a morálny cit.
Dedinská idyla, bájna Atlantída našich romantikov z 19. storočia, ožíva. Pravda, iba vďaka tomu, že idealizovaný obraz dediny dokázal prekryť jej rovnako starý a pravdivý obraz obsahujúci jej negatívnu charakteristiku (alkoholizmus či prežívajúce predsudky).
Výpovednou je v tomto smere spomienka Vavra Šrobára na príchod prvého vlaku do jednej zo slovenských dedín. Jej obyvatelia sa nevedeli na vtedajší zázrak techniky vynadívať a prirodzene hľadali vysvetlenie.
Šrobár túto situáciu opisuje nasledovne: "Kostolník - mysliteľ a filozof dediny - mal prirodzený výklad: mašina, v ktorej sa kúri, má nižšie kolesá ako vozeň, v ktorom vezie polená na kúrenie. Nuž, ide to ako z kopca, zadný voz tlačí mašinu. Ale sa namietalo: načo by kúrili do mašiny, keby to samo išlo? Nuž aby mašinisti mali teplo."
Nebude preto na škodu, ak si pripomenieme odkaz tých, ktorí opustili mýtus slovenskej dediny a ktorým bola mestská kultúra vždy blízka.
Kaviareň sa opájala vidiekom
Keď koncom 19. storočia vystúpil bratislavský advokát Miloš Štefanovič pred verejnosť so svojou kritikou dobových slovenských pomerov, vyvolal tým doslova škandál.
Jadrom tejto kritiky bolo konštatovanie, že za nízku úroveň nášho politického a hospodárskeho života nemôže iba uhorský režim, ale v rovnakej miere aj slovenské elity: „Tí naši výtečníci napospol theoretikovia, idealisti, oni písali básne a písali prósu, rečnili, toastovali, rady a úpravy dávali na písme i slovom, a skutek-ten utek.“
Štefanovič im dával za vinu najmä to, že prevzali panskú mentalitu a odmietali sa zúčastňovať na každodennom občianskom živote. Politická angažovanosť a ekonomická dravosť boli nahradené idealizáciou vidieka, nízkou úrovňou dobových pomerov a napodobňovaním života aristokracie.
Potrebujeme centrum
Oneskorený príchod kapitalizmu do Uhorska a jeho spriemyselňovanie znamenali podľa Štefanoviča významnú spoločenskú zmenu: „Predtým bol majetkom skoro výlučne len pozemok, kdežto dnes mobilný majetok, peniaze, cennosti prevažujú už i sám pozemok. Tento mobilný majetok je však vo veľkej, snáď prevažnej čiastke v obchode a v priemysle, a preto sú dnes skutočnými, opravdovými pánmi ďaleko vo väčšej miere obchodníci, priemyselníci, fabrikanti...“
