Kde je spoločnosť, tam je aj právo, hovorili už starí Rimania. Prameňom práva alebo základným právnym dokumentom je na Slovensku Ústava SR. Jej prijatím bola vyhlásená Slovenská republika ako samostatný štát. Okrem iného to znamená, že si nielen sami vládneme, ale aj sami nesieme zodpovednosť. Aj za úroveň tzv. právnej kultúry - rešpektovania a dodržiavania právnych noriem, vrátane ústavy. Rok 1997 bol z toho hľadiska priam katastrofálny. Najvyšší ústavní činitelia, štátne orgány i organizácie otvorene a často úmyselne porušovali tak ústavu, ako aj celý rad nižších právnych noriem.
Najväčšiu úlohu pri degradácii beztak nie veľmi silného právneho vedomia občanov zohrala Národná rada SR, ktorá je v zmysle ústavy jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom SR. Najočividnejším príkladom neúcty k ústave, od ktorej odvodzujú legitimitu aj samotní poslanci, je nerešpektovanie rozhodnutia Ústavného súdu v kauze známej ako kauza Gaulieder. Ústavný súd, ktorý je súdnym orgánom ochrany ústavnosti, pritom veľmi zreteľne a jednoznačne vo výrokovej časti svojho rozhodnutia uviedol, že parlament svojím uznesením porušil ústavné právo poslanca Gauliedera. A v odôvodnení doplnil, že povinnosť napraviť protiprávne konanie má ten subjekt, ktorý porušenie práva zavinil. Parlament však jednoducho rozhodnutie súdu nerešpektoval, čím vážnym spôsobom narušil základné rozloženie štátnej moci, porušil ústavu a znevážil Slovenskú republiku v civilizovanom svete.
Vláda SR v tejto súvislosti za parlamentom nijako nezaostala. Za najvážnejšie porušenie práva možno považovať uznesenie vlády, ktorého realizácia ministrom vnútra Krajčim bola v konečnom dôsledku príčinou zmarenia referenda. Zmarenie referenda, ľudového hlasovania, znamená zmarenie vôle ľudu, od ktorého štátna moc, teda aj moc výkonná, pochádza. Vláda jednoducho ukázala, že ľud nepotrebuje - nespravuje veci verejné, ale súkromné - svojich členov a prívržencov.
