Autorka pôsobí v Ústave štátu a práva SAV
Uznávanie náboženstiev vo svete prechádzalo dosť dlhým vývojom. Európa zažívala náboženské konflikty predovšetkým pre štiepenie katolíckej cirkvi. Napriek tomu všetky kresťanské cirkvi sa vždy zomkli v postoji voči Židom.
Postupom času, keď sa začala presadzovať rovnosť občana, začal sa presadzovať aj nový prístup k uznávaniu iných náboženstiev ako katolíckeho a evanjelického.
To sa dialo i v Rakúsko-Uhorsku. Práve presadením rovnosti občanov bol prvý raz zvolený do uhorského parlamentu v roku 1869 Žid. Nasledovali kroky za uznanie židovského náboženstva, čo sa v Uhorsku presadilo v zákone č. XLII/1895.
Následne bol v Uhorsku prijatý zákon č. XLIII/1895 o slobodnom vyznaní náboženstva. Na jeho základe mohol každý „slobodne vyznávať akúkoľvek vieru alebo náboženstvo“ v medziach krajinských zákonov a požiadaviek verejnej mravnosti. Nikto nesmel byť obmedzovaný vo výkone náboženských obradov alebo byť nútený k náboženským úkonom, ktoré sa nezrovnávali s jeho vierou.
Spôsobilosť na výkon občianskych a politických práv bola úplne nezávislá od náboženského vyznania.
“Bez ohľadu na mlčanie predstaviteľov kresťanských cirkví, ale predovšetkým katolíckej, nielen k prijatému zákonu o registrovaní cirkví, ale i k utečencom prevažne s islamským vierovyznaním treba pripomenúť, že obdobne mlčali po roku 1935, keď do Československa začali utekať ľudia z Nemecka pred nacistami.
„
Uhorsko islam uznalo
Štátni občania, ktorí chceli ustanoviť náboženskú spoločnosť, boli povinní predložiť organizačný štatút, zaistiť zriadenie a udržiavanie existencie aspoň jednej náboženskej obce a školské vyučovanie náboženstva detí patriacich do ich náboženskej spoločnosti.
Schválenie mohol uhorský štát i zamietnuť, ale len vtedy, ak neboli splnené stanovené zákonné podmienky a ak by zásady viery, učenia, bohoslužby a iné náboženské obrady alebo zamýšľaná organizácia odporovali zákonom alebo verejnej mravnosti.
Taktiež vtedy, ak boli zhodné s niektorou už jestvujúcou a zákonom uznanou náboženskou spoločnosťou alebo sa od nej odlišovali iba bohoslužobným jazykom, alebo cirkevnou správou. Ich pomenovanie by malo charakter rasy alebo národnosti a urážalo by náboženské spoločnosti už zákonom uznané.
Postupne boli uznané menšie kresťanské cirkvi a v roku 1916 bol v Uhorsku zákonom č. XVII uznaný aj islam všetkých rítov.
Slovensko upiera časti občanov základné slobody Čítajte Rovnosť cirkví v Československu
Trend, ktorým išlo rakúsko-uhorské zákonodarstvo v súvislosti s uznávaním náboženských vyznaní, pokračoval po októbri 1918 v oveľa širšom rozsahu i v novovzniknutom Československu.
V ústave Československej republiky z roku 1920 sa v §122 uvádzalo, že všetci obyvatelia republiky majú v rovnakých medziach právo vykonávať verejne i súkromne akékoľvek vyznanie, náboženstvo alebo vieru tak, ako československí štátni občania, ak tento výkon neporušoval verejný a právny poriadok alebo dobré mravy.
Navyše sa §124 uvádzalo, že všetky náboženské vyznania sú si pred zákonom rovné. To, že sa islam nestal v Československu po roku 1918 súčasťou náboženského života, sa stalo len preto, že veriaci o to neprejavili záujem.
Úpadok práv počas slovakštátu
Od vyhlásenia autonómie Slovenska 6. októbra 1938 sa medzi občanmi veľmi zvýšilo i náboženské napätie. Vzťahy medzi katolíkmi a evanjelikmi sa radikálne zhoršili.
Bolo to podmienené i tým, že na Slovensku po 14. marci 1939 obmedzovanie občianskych práv vyústilo do likvidovania ľudských práv. Zásahy do občianskych práv sa konali proti tým, ktorých vedenie HSĽS v tom čase považovalo za nepriateľov, ale i za budúcich možných, a to bez ohľadu na príslušnosť k náboženstvu.
Tak sa v ilavskom koncentráku po 14. marci 1939 postretávali tak ľudáci, ktorí nesúhlasili s rozbitím Československa, ako i demokrati, komunisti, Slováci, Česi, Maďari i Nemci, Židia, evanjelici, katolíci i občania bez vyznania.
