Vzhľadom na metódu tvrdej ruky, ktorú Viktor Orbán aplikuje, vyzerá správa o zrieknutí sa olympijskej kandidatúry ako jedna z najsenzačnejších, čo z Maďarska za jeho vládnutia vyšla.
Vládna propaganda totiž komunikovala hry 2024 v Budapešti ako dlhodobú nosnú agendu, čoby dôkaz rozkvetu a napredovania krajiny za vlád Fideszu.
Celú mašinériu, zdanlivo neodvratne pochodujúcu až k hlasovaniu na MOV, vykoľajilo neznáme občianske združenie Momentum. Pod petíciu za referendum získalo v priebehu pár týždňov viac než 200-tisíc podpisov – stačilo pritom 138-tisíc, čo ani neprekvapilo.
O to väčšmi prekvapilo bleskové vycúvanie vlády (formálne i budapeštianskej samosprávy). Vysvetlenie maďarských („nefideszáckych“) politológov, že v liberálnej Budapešti, kde je podpora Fideszu významne nižšia než na vidieku, Orbán nechcel rok pred voľbami riskovať referendovú prehru, však má svoju železnú logiku.
Hovorí o trhline v autoritatívnej povahe Orbánovej moci. „Hlas ľudu“, od ktorého vždy odvodzuje legitimitu svojich krokov, nadužíva v propagande natoľko populisticky, až sa zo straty väčšiny stala pre Fidesz a Orbána normálna fóbia.