Autor je stredoškolský učiteľ a spisovateľ
Je to nezvratné – jediné, čo po druhu homo sapiens na tejto planéte nakoniec zostane, bude úzky pásik v usadeninách.
Zo spráchnivených fosílií sa nebude dať vyčítať ani to, či sme mali perie, alebo sme ho nemali. Zmiznú všetky stopy DNA, rozpadne sa posledná makromolekula. Z geologického hľadiska nie sme nič a napriek neochvejným ilúziám ľudí je vysoko pravdepodobné, že mimo krátkeho výseku času, ktorý nám je určený, nie sme nič vôbec z nijakého hľadiska.
Pravda, existujú aj dobré zvesti, ale na tie sa tento komentár hrať nejde. Autora skôr zaujíma, prečo sa tvorovia, ktorí sami seba považujú za inteligentných, chovajú ako obyčajné parazity.
Aj ten najsprostejší z nich, pokiaľ teda nie je duševne úplne vyautovaný, by mal byť schopný uvedomiť si svoju celkovú perspektívu a ničotnosť vo vzťahu k tomu, čo sa okolo neho rozprestiera. Pri takýchto možnostiach vedomia je správanie ľudí takmer až nevysvetliteľné.
Nielenže ničia telo svojho hostiteľa, ale obracajú sa ešte aj proti sebe. Atakujú sa prakticky v každej oblasti života, a keď to niekoho prestane baviť na úrovni slov, vytiahne bambitku alebo na iných nasype bomby.
Nad týmto ronili slzy už celé armády humanistov, takmer vždy z pozície spravodlivých a morálne nadradených. V súkromnom živote pritom väčšina z nich zlyhávala často ešte horšie ako tí, do ktorých sa navážali.
