Okrem toho, že by k nemu vôbec nedošlo, by druhý najlepší výsledok šokujúceho rozhodnutia Veľkej Británie odísť z Európskej únie bol, keby sa skončilo so slzami a pripomienkou na vážne zamyslenie pre všetkých obmedzených konzervatívcov sveta, že žiaden človek nie je ostrov (a ani žiaden štát).
A práve preto po nedávnom rozhodnutí Írska požiadať EÚ o britskú vylučujúcu klauzulu pre Severné Írsko, môžu oplakávači brexitu pociťovať trochu pochmúrnu škodoradosť. Aká by to len bola irónia, keby rozhodnutie Anglicka odísť z Európy nemalo za následok rozpad Únie, ale samotnej Británie!
A Angličania tak zbožňujú iróniu!
Tu nejde len o radosť z bolesti Anglicka, lebo brexit – a tvrdá cesta, ktorú si zvolila premiérka Theresa Mayová – by mohol znovu rozdúchať konflikt Írska z 20. storočia. Rovnomenná dohoda z Veľkého piatku v roku 1998, ktorá tento konflikt ukončila, bola skutočne šalamúnskym riešením v tom, ako elegantne obišla nacionalistické vášne.
Kľúčové pre ňu bolo zmazanie hranice medzi Írskou republikou, ktorej povstalecká armáda IRA považovala celý ostrov za svoje územie, a Severným Írskom, kde väčšina uprednostňovala vládu z Londýna.
Vytvorením otvorenej hranice splnili duchovní otcovia dohody kľúčovú požiadavku nacionalistov, „jedno Írsko“. A prenesením vlády do Belfastu uspokojil Londýn potreby ulsterských protestantov, ktorí vzdorovali vládnutiu Dublinu. Takže už mohol zavládnuť mier.
