Po toľkom sprchovaní za studena je načase, aby si Richard Sulík užil aj jedno pohladenie. Za veto „investičnej výnimke“ z dlhovej brzdy, ktorú sa u neho snažil vylobovať minister financií, si malú nežnosť – aj s pochvalnou plaketou – zaslúži.
Strop pre zadlžovanie vlády má ústavnú silu práve preto, aby nebolo také ľahké ho prelamovať výnimkami vždy, keď si tá-ktorá garnitúra spomenie, že tu či tam vidí prioritu nad priority.
Výstavba diaľnic – eufemistickejšie „infraštruktúrne projekty“ – znie síce na SR takmer posvätne, ale odhliadnuc od toho zvuku sú už iba dôvody odmietnuť ústavný konsenzus.
Nevedno, s čím Kažimíra vyprevadil Sulík, ale presná by bola trebárs otázka, že ak diaľnice, tak prečo nie napríklad aj školstvo, zdravotníctvo, bezpečnosť (obrana!) atď. Má minister ozaj pocit, že cestná sieť je presne to jedno-jediné, čo je také dôležité, že je ešte viac než fiškálna bezpečnosť štátu?
Kažimír buduje na ilúzii, ktorú sugeruje on i celý Smer, že brzda je iba poistka, ktorú sme schválili, keď bolo zle (2011), ale teraz už žijeme iné časy. Nie. Externých rizík je viac a horších, než bolo pred šiestimi rokmi.