P rásk! A 50-tisíc duší bolo hore bruchom!
“Bol to osvedčený postup – niekoho presťahovať, iného deportovať, presídliť, rozbiť staré klanové a etnické pospolitosti, zničiť kultúrne a náboženské skupiny, zamestnať ich zúfalstvom a clivotou po vlasti, aby nebol čas na premýšľanie o vzbure.
„
Muži hovoria ticho a smutne sa pozerajú do modrých kadí, kde sa to dnes už zase vlní. Jesetery pomaly plávajú z jedného konca na druhý. Rozvážne a pokojne, pretože nevedia, že zo vzdialenosti zhruba troch kilometrov na ne mieria hlavne.
Chcem ich pohladkať po chrbte, ale pán riaditeľ miestnej školy a znalec prírody Tega Agadžanjan odmietavo zavrtí hlavou.
Priviedol ma medzi ryby, ktoré, ako tvrdí, znamenajú budúcnosť pre deti, ktoré on dnes učí. Vie, že jesetery nemajú maznanie rady, hluk im nerobí vôbec dobre, explózie ich privádzajú do ťažkého stresu, a čo naozaj neznášajú, je vojna.
Židia Kaukazu
Rybí závod s pyšným názvom Goldfisch je prvým civilným objektom za frontovou líniou, ktorá je vzdialená približne tri kilometre. Leží na tom najmenej bezpečnom konci dedinky Matagis, o ktorú posledných dvadsaťpäť rokov bojujú ľudia presvedčení, že na ňu majú nárok.
Už okolo roku 180 pred naším letopočtom sa územie, ktorému sa v Azerbajdžane hovorí Čierna horská záhrada (Karabach) a v Arménsku Zalesnené hory (Arcach), stalo súčasťou Arménskeho kráľovstva. Lenže staré krivdy sa dajú naprávať vždy iba novými.
V roku 1923 predstavovali Arméni 95 percent obyvateľstva Karabachu. Hovorilo sa im tiež Židia Kaukazu: boli zomknutí, kládli dôraz na vzdelanie, dokázali obchodovať lepšie než ostatní, vynikali schopnosťou prežiť stavbou skvelých kláštorov a ako vôbec prví štátom uznaní kresťania na svete sa cítia kolískou európskej civilizácie.
A lezú svojím sebavedomím, splynutím s vlastnou históriou, umom a zručnosťami okolitým národom na nervy.
Tridsaťročná vojna
Logicky sovietske vedenie Karabach pridelilo Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republike. Keby ho totiž ponechalo Arménsku, vznikol by rozsiahly, etnicky silný, kultúrne nadmieru vyspelý národný štát.
Možno by bol navonok lojálny bolševickému vedeniu – Arméni vždy dokážu odhadnúť, s kým je výhodné sa priateliť. No nedôvera v úprimnú arménsku oddanosť viedla k rozhodnutiu odovzdať Karabach aj s arménskym obyvateľstvom Azerbajdžanu.
