Minister zahraničných vecí Lajčák aspoň prejavil ochotu o kauze Evka diskutovať. Jeho vyjadrenia sa však zhodujú s celkovým postojom rezortu diplomacie, ktorý zatĺka tak, akoby mu radil samotný doktor Plzák.
Odmieta poskytnúť verejnosti alebo jej zástupcom (ombudsmanke a mimovládke Transparency International Slovensko) podrobnejšie informácie o zmluvách vzťahujúcich sa na toľko skloňované a zjavne predražené „predsednícke akcie“. „Íventy“, ako sa dnes hovorí s podtónom, že ívent musí byť zákonite dokonalejší, a teda aj nákladnejší.
Názov nič nemení na výsledku, že ministerstvo podľa ombudsmanky Dubovcovej porušilo základné právo verejnosti na informácie. A TIS sa v tejto veci chystá podať žalobu.
Padá tiež, či presnejšie už dávno padol mýtus o oáze korektnosti vo Ficovom kabinete, v ktorej platia slušnejšie a civilizovanejšie pravidlá. Ako vidno, neplatia, pretože chamtivosť je medzirezortná a záujmy mať správnych ľudí na správnom mieste sú silnejšie než snaha zachovať dekórum vo sfére, kde môže aj najmenší škandál získať prívlastok „medzinárodný“.
No a ďalšou kapitolou kauzy je poznanie, akú dôležitú rolu môže hrať samotná funkcia ombudsmana. Pod týmto prazvláštnym slovom, ktorého slovenský ekvivalent „verejný ochranca práv“ je o čosi zrozumiteľnejší, skrýva sa človek s poslaním obhajovať slabších, zastať sa ich, pomôcť im, domáhať sa práva v ich mene.
