Autor je sociálny antropológ
Väčšinu vysvetlení rastúceho úspechu extrémnej či radikálnej politiky spája viac či menej priame ospravedlňovanie voličov.
Spomínajú sa chudoba, kríza na strane ponuky establišmentu, rozbujnená korupcia... Voliči vraj čelia mobilizácii identity namiesto dávnejšej sociálnej triedy, ba vinný je i internet a sociálne siete, lebo sú anonymnejšie ako živý dav a nedokážu rozlišovať seriózny obsah. Módnym sa stal termín „postfaktuálne časy“, akoby sme doteraz verili iba faktom.
Inými slovami, čiastkovo pravdivé analýzy – že popularita extrému je logickým vyústením „vonkajších“ vplyvov ekonomiky, politiky či technológie – zabúdajú na antropologickú konštantu: na voličov a politikov, ktorí tieto vplyvy tvoria a poddávajú sa im.
V tejto podmanivosti extrémizmu je jeho najväčšie nebezpečenstvo. Na rozdiel od liečiteľných vonkajších prejavov, ktorých akútnu fázu registrujeme od volieb a nad ktorými sa zamýšľam v nasledujúcich pasážach, existuje neuvedomelá hlbšia kultúrna podmanivosť extrémizmu, voči ktorej sú často málo imúnni aj mnohí demokrati.
“Fašizmus je naoko o politickom gýči. Ozajstný úspech však dosahuje vďaka kultúrnej blízkosti, voči ktorej väčšina nemá protilátky.
„
Vymri, fašista!
Jedna z najmenej prešpekulovaných schém predpokladá, že extrémizmus sa porazí sám.
Tento málo pravdepodobný scenár vychádza z toho, že ak raz extrémisti vstúpia do centra politického systému, oslepnú v ostrosti reflektorov a zahubí ich úspech.
Tento scenár je možný, avšak veľmi málo pravdepodobný. Nijako nerieši rozptýlenú radikalizáciu naprieč spektrom a už vôbec sa netýka sociálnej bázy extrémnej politiky. Fašizoidne nastavení voliči pokojne prebehujú od politického podnikateľa v šále k vodcovi Magliánovi a späť.
Nevieme, či je v tejto teórii hier horšie, ak ostýchavý eurofil ako premiér hrá hru s voličmi zámerne, alebo sa ako titan čistej slovenskej slobody a solidarity tvári, že vlastnému neliberálnemu matrixu naozaj verí.
It’s the Economy, Stupid!
Sociálne nerovnosti sú univerzálnymi zaklínadlami ľavicových vedátorov a aktivistov na každý spoločenský problém. Aj serióznejší aktéri sa občas nechajú uniesť.
Menej známy expert na vylúčenie Rómov nevidí rozdiel medzi kapitalizmom na Západe a v Rusku. Iný tvrdí, že kríza v EÚ síce môže súvisieť s otázkami náboženstva či nacionalizmu, ale sú to aj tak korporácie, ktoré nútia voličov voliť nahnedo.
Podľa tohto naratívu sa problém s extrémom začal neoliberalizmom. Predtým akoby existovala globálna ekuména a hnedé zlo prišlo až s pádom kolonializmu a socializmu.
Redukovať nárast popularity radikálnej politiky na nerovnú distribúciu moci a majetku je prinajmenšom analyticky neúplné. Historicky bezprecedentne koordinovaný - a v porovnaní s tridsiatymi rokmi minulého storočia zatiaľ úspešný - globálny boj s dôsledkami krízy prebiehal napríklad v Karpatoch za neustávajúceho zurčania toku eurofondov.
Vlna zúfalcov utekajúcich pred vojnami v Sýrii či Iraku síce pripomína ekonomické príčiny, ale stredoeurópski voliči si ich predstavili z perspektívy sociálneho šovinizmu. To už skôr možno uveriť príbehu o ekologickej kríze, ktorý, samozrejme, s globalizáciou súvisí, avšak s naším okršlekom - na rozdiel od vysychajúcej Afriky a Blízkeho východu - opäť len veľmi sprostredkovane.
Žiadna veľká verzia krízy sa v našich zemepisných šírkach nekonala. V predvolebnom roku 2015 sa na Slovensku žilo lepšie ako v roku 2009, za Mečiara či kedykoľvek v dejinách. Reálne mzdy stúpli, nezamestnanosť klesla, a aj tak narástla euroskepsa a volanie po ochrane „neekonomických“ nacionalistických hodnôt, ktoré - tak ako vždy doteraz - nikto nikde nevidel ani nedokázal dôveryhodne definovať...
“Nepomôže len zmena jazyka, ale celej paradigmy: pozitívna politika a drobná práca v teréne. O jej forme - hoci isto nie o obsahu - by vedeli dávať lekcie aj naši dedinskí fašisti.
„
Pozeraj a trestaj!
Akútny ekzém extrémizmu vraj môže vyliečiť dôslednejšia ochrana demokratického ducha štátu. Nie náhodou sa však tí, ktorí používajú násilie na mobilizáciu stúpencov, a tí, ktorí sa na jeho legitímne využitie v štáte opierajú, na seba často podobajú. Extrémistom ide predsa vždy o uznanie a v tomto princípe je jedno, či obliekajú uniformy erárne, alebo vlastné.
Bezpečnosť, pravdaže, nie je len o policajtoch, ale oveľa ťažšie je budovať bezpečné komunity, ak v polícii drieme túžba len tak si „uderiť“, keďže v osade cigáňa biť je dovolené. Napriek obľube týchto silových cvičení u veľkej časti ľudu, treba do nemoty informovať o extrémizme policajtov a o sudcoch, ktorí napríklad nevidia extrémizmus, lebo ruka obvineného nebola pri hajlovaní dostatočne vztýčená.
Inak nebude mať o chvíľu kto vyzliekať žabacie tričká z popletených cestovateľov s fúrou voľného času na vlakové výlety po domovine.
