Rozhodovanie, či prisúdiť Lutherovi pozíciu kacíra, alebo svätca, je prekonané

Ľubomír Jaško je publicista a recenzent

Roland H. Bainton, Luther (Život a dielo reformátora), preložil Dezider Kamhal, Porta Libri 2017

Interpretácia náboženských učiteľov sa nezaobíde bez konfesionálnych deformácií. Ktorá skupina je taká oddaná pravde, aby riskovala nepríjemné zistenia o vlastných zakladateľoch?

Prívrženci ho uvítali ako Božieho proroka a vysloboditeľa Nemecka. Protivníci z katolíckeho tábora ho nazývali synom pekiel. Roľníckymi agitátormi bol vyhlásený za pätolizača kniežat a radikálnymi sektármi za Mojžiša, ktorý vyviedol deti Izraela z Egypta a potom ich nechal hynúť v pustatine.

Našťastie rozprávanie o osobnosti Martina Luthera je už vo fáze, v ktorej prvotné nepriateľstvá pôsobia ako trápny relikt. Iný reformátorov knižný profil od katolíckeho teológa Otta Hermanna Pescha (vyšiel po česky v roku 1999) predznamenal úprimný záujem o štruktúru jeho myslenia.

Klasický Lutherov životopis (už desaťročia slúži ako učebnica) od popredného britsko-amerického učenca a historika Rolanda H. Baintona je ďalším dôkazom tohto vývoja. Autor nepotrebuje exhibovať svoje nadšenie z buriča ani sa dištancovať od narušiteľa kresťanskej jednoty.

Neredukuje Luthera na politického agitátora, nacionalistu či jazykovedca, ktorý sa zaslúžil o modernú nemčinu. Upozorňuje, že Luther bol predovšetkým mužom náboženstva. „Vonkajšie krízy jeho života boli pre neho zanedbateľné v porovnaní s vnútornými prevratmi pri hľadaní Boha.“

Zbožnosť silnejšia ako u iných

Luther nebol synom talianskej renesancie, ale Nemcom narodeným v Durínsku, kde zbožní ľudia ešte stále vztyčovali chrámy s vežami až k nekonečnu. Bol gotickou osobnosťou a jeho vieru možno nazvať posledným významným rozkvetom náboženstva stredoveku.

Mladý Luther poznal existenčný nepokoj zosilnený náboženstvom. Sužovalo ho kolísanie nálad a dejiny vnímal ako nespočetné množstvo pútí slzavým údolím.

Bolo prirodzené, že chcel využiť všetky dostupné prostriedky pomoci, a tak prijal azyl ponúkaný mníšskou kutňou. To všetko v čase, keď sa verilo, že s tým, kto umrel v mníšskej kutni, budú v nebi pre jeho odev zaobchádzať zhovievavejšie.

Tu sú začiatky jeho vzbury. Luther sa vzbúril na základe zbožnosti silnejšej ako u iných.

Predpríprava na legendárny wittenberský manifest z roku 1517 mala svoju logiku. Na začiatku počítal iba s reformou teologického vzdelávania. Postupne sa však musel angažovať v náprave reálnych nešvárov.

Vo vzťahu k odpustkom musel prekračovať hranice pragmatizmu. Moderne povedané – šlo o fundraising. Ich predaj garantoval výstavbu kostolov, kláštorov a sociálnych zariadení.

Odpustky udeľované vo Wittenbergu slúžili na podporu univerzity, a tak Lutherov útok ohrozoval príjmy vlastnej inštitúcie. Nešlo o vzburu proti nenásytnej pápežskej vláde. Prvou pohnútkou bola zodpovednosť za blaho farníkov. Musel ich vystríhať pred duchovnými osídlami bez ohľadu na následky.

Reformačné paradoxy

Luther nepodnikol žiadne kroky na rozšírenie svojich téz, iba vyzýval učencov na diskusiu. Iní bez jeho vedomia preložili tézy do nemčiny a dali ich vytlačiť. Tak sa stali hlasom Nemecka.

„Bol ako človek stúpajúci potme hore točitým schodiskom katedrály. V tme sa natiahol, aby sa niečoho zachytil a jeho ruka uchopila lano. Vyplašilo ho, keď počul, ako sa rozozvučal zvon.“

V pokračovaní Lutherovho príbehu Bainton zrozumiteľne a zaujímavo uvádza čitateľa do kontextov. Ponúka obraz doby s jej slávou i úbohosťou.

V akademických dišputách a kontrolných mechanizmoch moci sú už prítomné základné garancie kultúrnosti. Okrem toho sa však darí spupnosti, hrubým spôsobom, ohováračským kampaniam a intrigánskym metódam. Ukazujú sa prvé stopy verejnej mienky, ale aj spôsoby jej manipulácie a zneužívania.