Autor je redaktorom MF Dnes
Päťminútový film Matice slovenskej o 14. marci 1939 by nestál za pozornosť, keby nešlo o súčasť trendu ospravedlňovania a glorifikácie vojnovej Slovenskej republiky, ktorý sa začína na Slovensku presadzovať.
Navyše je súčasťou zmeny pohľadu ďalších stredoeurópskych krajín na obdobie medzivojnových autoritárskych režimov, celkovej nacionalizácie politiky v regióne a s ňou súvisiacim odchodom od plnej demokracie k jej rôzne oklieštenej podobe, ako sme toho svedkami v Maďarsku Viktora Orbána alebo v Poľsku Jaroslawa Kaczynského.
Paralela s medzivojnovou érou by sa dala nájsť aj v destabilizácii okolitého prostredia stredoeurópskeho priestoru, vážnych problémoch Európskej únie, otáznikoch nad novou americkou administratívou Donalda Trumpa a s ňou súvisiacej budúcnosti NATO aj nad čoraz agresívnejšou politikou semifašistického režimu Vladimira Putina v Rusku.
“Bratislava celú vojnu súperila s Budapešťou o priazeň nacistov. Na tomto "snaživom vazalstve" postavil Tiso celú existenciu štátu, ktorý sa úplne nepríkladne nazýval "republika".
„
Bol to práve tento otras okolitého prostredia, strata zásadných spojeneckých väzieb a agresie nacistického Nemecka, ktoré zlomili väz československej prvej republike.
Mníchovskou dohodou, na Slovensko a Zakarpatskú Ukrajinu aplikovanej cez Viedenskú arbitráž, sa končí obdobie dvadsiatich rokov demokracie.
A začína sa podivný čas druhej republiky, ktorá nebola ničím iným, než snahou vybudovať nový fašistický štát, ktorý by nechala tretia ríša vo svojom okolí prežiť ako samostatný útvar.
Slovensko bolo fašistické už od októbra 1938
Slovensko, ktoré po Mníchove konečne získalo vytúženú autonómiu, sa fašizovalo oveľa rýchlejšie a dôslednejšie než česká časť štátu.
Jesenné voľby do parlamentu "slovenskej krajiny" boli prvými totalitnými voľbami, ktoré sa u nás odohrali. Povolená bola iba jediná kandidátka formácie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany - Strany slovenskej Národnej jednoty. Na voliča bol cez oficiálne tajnú formu hlasovania vyvíjaný nátlak.
Výsledok volieb, v ktorých malo za túto novú fašistickú formáciu hlasovať oficiálne 97 percent hlasov, bol zrejme sfalšovaný. Voľbám predchádzala blesková fašizácia autonómneho Slovenska, ktorá mala vytvoriť Bratislave lepšiu pozíciu pri Viedenskej arbitráži.
To sa ukázalo ako márna nádej a Slovensko stratilo rozsiahle územia v prospech Maďarska, ale aj tretej ríše a Poľska. Slovenská autonómia nastolila už v novembri 1938 nacionalistický, antisemitsky, protirómsky a tiež protičesky orientovaný režim, s kópiami nacistických uniforiem a ďalších symbolov, údernými oddiely Hlinkovej gardy, so zbožštením zosnulého vodcu Andreja Hlinku.
Už autonómne Slovensko začalo s masovými deportáciami Židov, hoci nie zatiaľ do vyhladzovacích táborov, a vyháňaním Čechov.
Vláda bez parlamentu
V českej časti novovytvorenej Česko-slovenskej republiky sa pomery vyvíjali podobne, hoci v predsa len miernejšom duchu. Politický systém bol "zjednodušený" na dve strany: vládnucu stranu Národnej jednoty na čele s bývalými agrárnikmi a povolenú "lojálnu opozíciu" s názvom Národná strana práce na čele so sociálnymi demokratmi.
Parlament bol však veľmi skoro "zmocňovacím zákonom" postavený mimo hry a vláda na čele s agrárnikov Rudolfom Beranom dostala diktátorské právomoci.
