Ak bolo niečo jasné z prvého prejavu amerického prezidenta Donalda Trumpa, bolo to nasledovné: nemôže veriť, že odrazu začal ctiť toleranciu, miernosť a rozum iba preto, že dokázal prečítať vcelku tolerantný, zmierlivý a rozumný text pred kamerou.
Doteraz sme od tohto hrubého muža počuli len jed, cynizmus a nezmysly, a tak ako leopard nevie zmeniť svoje škvrny, ani Trump sa zo dňa na deň nestal liečiteľom národa len preto, že sa naučil na chvíľu skrotiť svoju rozvratnú povahu.
Áno, rečnil o „novej kapitole americkej veľkosti“, o „jednom národe s jedným osudom“, o „odvahe sa podeliť sa o sny, ktoré naplnia naše srdcia“.
O „nových priateľoch, nových partnerstvách, v ktorých nás zjednotia spoločne záujmy“. A tiež, že „chceme súlad a stabilitu, nie vojnu a konflikt“.
Ale každý, kto počul jeho o míľu temnejší prejav počas inaugurácie sotva pre 40 dňami, sa musel pýtať – a čo sa stalo s jeho nenávideným establišmentom, ktorý „chránil seba samého, ale nie vás“, s jeho „americkým krviprelievaním“, so „zabudnutými mužmi a ženami našej krajiny“?
