Autor je historik, venuje sa dejinám slovenského politického myslenia
Politika býva často definovaná ako umenie možného, pod čím sa rozumie zosúlaďovanie záujmov a cieľov politických strán, ktoré získali vďaka volebným výsledkom vplyv na smerovanie štátu.
Čo však, ak niektorá z týchto strán otvorenosť ku kompromisom iba predstiera a jej skutočným cieľom je vyčkať do času, keď jej okolnosti umožnia odstrániť akúkoľvek stranícku konkurenciu? A aký postoj by mali v takom prípade zaujať iné strany a zodpovedné štátne orgány?
Prítomnosť extrémistických strán v európskych parlamentoch aktualizuje problém, pred ktorým sme stáli v Európe prinajmenšom už dvakrát. Nástupu fašizmu i komunizmu predchádzalo obdobie, v ktorých boli strany reprezentujúce tieto totalitné ideológie aspoň načas súčasťou „fungujúcej“ demokracie.
Hlavne československá politika z 30. rokov 20. storočia je v tomto smere výpovedným príkladom. Nezaškodí, ak si z tohto obdobia pripomenieme dva významné momenty.
“Hodža sa svojho zámeru nevzdal, čo nakoniec vyústilo do presného opaku toho, čo pôvodne zamýšľal: ľudácki radikáli vediac, že predseda vlády sa dlhodobo uchádza o podporu HSĽS, necítili od štátneho aparátu nijakú hrozbu.
„
Pribinovský škandál v Nitre
V roku 1933 sa pod patronátom československej vlády konali v Nitre oslavy 1100. výročia vysvätenia prvého kostola na území Slovenska.
Táto udalosť celkom prirodzene pritiahla do Nitry masy slovenských veriacich. Zúčastnili sa na nej aj politické špičky štátu, cirkevná vrchnosť i zástupcovia zahraničných médií. Organizátori rozhodli, že počas slávnosti vystúpia s prejavom iba tí najvyšší predstavitelia: predseda československej vlády Malypetr, biskup Kmeťko (s pozdravom od pápeža) či krajinský prezident Orságh.
Aby sa oslava nepremenila na stranícky ring, bolo rozhodnuté, že slovo nedostanú stranícki lídri, známi svojou vyhrotenou politickou agitáciou. Z tohto dôvodu bol z oficiálneho priebehu slávnosti vynechaný vodca ľudákov Andrej Hinka.
Ten si však priamo na oslave, na ktorej sa zúčastnili desiatky tisíc ľudí, vynútil vďaka hlučnej menšine miesto na tribúne, prihovoril sa davu plamenným prejavom a následne udelil slovo predsedovi československej vlády. Za takýchto okolností vystúpil pred masami slovenského ľudu najvyšší predstaviteľ štátu.
Akým psychologickým dojmom muselo na tento dav zapôsobiť, že predseda vlády sa dostal k slovu až potom, ako mu ho udelil líder autonomistickej opozície Hlinka, o tom netreba mať žiadne ilúzie. Ešte väčšiu senzáciu museli tieto správy vyvolať v zahraničí, kde bol pribinovský škandál vítanou príležitosťou na zostrenie protičeskoslovenskej kampane, a to najmä z Poľska (v Nitre bol v tom čase kardinál Hlond, primas poľský).
A aká bola odpoveď československej vlády? Podľa výpovede jej vtedajšieho člena, ministra Ivana Dérera dominovala v tých časoch v Prahe téma obilných cien.
Otázky štátnej prestíže a autority predsedu vlády na Slovensku boli zatienené politickým handlom a úzkymi straníckymi záujmami. Okrem niekoľkých disciplinárok a stíhaní proti výtržníkom štát nevykonal nič, čo by smerovalo k postihnutiu zodpovedných straníckych špičiek v ľudovej strane. A tak jej lídri slávili veľké víťazstvo.
Ukázalo sa tiež, že otvorene radikálny postup proti vláde a základom štátu nie je spojený s rizikom perzekúcií, čo posmelilo extrémistické ľudácke krídlo a odôvodnilo jeho metódy v ďalšom politickom zápase.
Dérer sa snaží zakročiť
V roku 1935 sa predsedom československej vlády stal Milan Hodža, čo vzbudilo všeobecnú nádej na trvalé vyriešenie otázky postavenia Slovenska v republike. Sám Hodža vyjadril presvedčenie, že sa mu tento chronický problém slovensko-českých vzťahov podarí vyriešiť.
Jeho prvotnou snahou bolo presvedčiť HSĽS, aby prijala ponuku stať sa vládnou stranou. Ľudáci však v tejto otázke neboli jednotní. Hlinka ako vodca strany sa z tohto dôvodu obával, že prijatie Hodžovej ponuky by mohlo v strane vyvolať rozkol a z taktických dôvodov preto nakoniec preferoval opozičné stanovisko.
