Scenár „tí, ktorí chcú, môžu robiť viac“ sa zo všetkých piatich, ktoré predstavoval, pozdáva šéfkomisárovi údajne najlepšie.
Ako spôsob oznámenia, že už nie je vášnivým federalistom, je to preferencia slušná, ale inak veľa neznamená.
Nad rámec spoločnej meny a Schengenu, ktoré už viacerými rýchlosťami sú, problém s uvádzaním ďalších je totožný ako s tuhšou integráciou pre celú Úniu.
Politická nepriechodnosť. Či v oblasti daňovej, či vnútornej bezpečnosti, či sociálnej, ktoré predseda Komisie zmieňuje ako možnosti, by užšia spolupráca určitej koalície viedla či k znevýhodneniu, alebo aj – paradoxne – k zvýhodneniu tých, ktorí sa zúčastňovať nechcú.
Trebárs by sa mohlo stať, že z koalície, ktorá by sa zjednotila na zavedení dane z finančných transakcií, by firmy migrovali do štátov, kde táto daň nebude.
Alebo: v sociálnej oblasti by asymetria podmienok medzi dvoma priestormi nutne viedla k migrácii z jedného do druhého, keďže máme voľný pohyb.
Juncker by mal aspoň tušiť, že na ceste „posilnenej spolupráce“ stoja takmer nezdolateľné prekážky.
