Autor je výskumníkom pražského Ústavu medzinárodných vzťahov a učí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského
Jedným zo základných rozlišovacích prvkov súčasného a bývalého režimu je sloboda prejavu. Kým za socializmu bol za kritiku režimu postih, dnes môžete kritizovať, koľko chcete a nič sa vám nemôže stať.
Taká je aspoň predstava antikomunistických elít v straníckom spektre, v mimovládnej, mediálnej i obchodnej sfére. Ak ste pred rokom 1989 verejne prejavili nesúhlas s politikou strany, mohli vás vyhodiť zo zamestnania alebo vašim deťom odoprieť štúdium na gymnáziu, či vysokej škole.
Nielen disidenti, ale i mnohí menej hlasní kritici zažili perzekúciu na vlastnej koži. Podľa antikomunistickej ideológie, ktorá je naďalej dominantná v našej spoločnosti, zvyšok obyvateľstva, vediac čo mu hrozí, radšej mlčal a režimu sa podriadil.
Zdá sa, že za socializmu ste ako nestraník mali len dve možnosti – buď ste boli súčasťou utláčaného disentu, alebo ste patrili do mlčiacej väčšiny. Tá údajne v novembri 1989 náhle povstala a pridala sa k tým, ktorí verili v pravdu a lásku.
“Moc pôsobí v každom režime a bolo by naivné si myslieť, že môže existovať niečo ako dokonalá alebo úplná sloboda slova.
„
Možnosti protestu
Výskum z dielne Inštitútu sociologických štúdií na Karlovej univerzite na základe viac ako dvesto rozhovorov prináša odlišný a omnoho komplexnejší pohľad. Ukazuje, akým spôsobom bolo možné prejavovať nespokojnosť aj za socializmu bez toho, aby to pre človeka malo fatálne dôsledky.
Základom akceptovateľného kritického konania bolo prezentovať ho navonok ako nepolitické. Režim alebo skôr jeho jednotlivé prejavy teda bolo možné kritizovať. Človek sa však musel tváriť, že nekritizuje komunizmus či vládu komunistickej strany, ale sa iba usiluje o zlepšenie v zásade fungujúceho zriadenia.
Išlo o tzv. súhlasný odpor. Ten umožňoval režimu, aby si zachoval tvár a zároveň mohol reagovať na požiadavky nespokojných občanov.
Príkladom môžu byť protesty týkajúce sa životného prostredia. Dali sa považovať za politické a namierené proti režimu, ale komunistickí funkcionári sa rozhodli definovať ich ako nepolitické, ako prejav ľudí, ktorí sa jednoducho sťažujú. Tým sa vyhli konfrontácii a mohli na konkrétne požiadavky reagovať inak ako na hrozbu režimu.
Politický či nepolitický čin?
Samotní protestujúci si boli vedomí významu toho, či bol ich protest vnímaný ako politický, alebo nepolitický a jedným z ich cieľov bolo, aby nedali komunistickým funkcionárom príležitosť dať mu politickú nálepku.
