AUTORSKÁ STRANA BEATY BALOGOVEJ

Čo nás učí rakovina o sebe samých?

Lekcie z návštev onkológie pre skúsených i neskúsených pacientov.

(Zdroj: FOTOLIA)

Tento text ocenila porota novinárskej ceny ako najlepší komentár minulého roka. Pre čitateľov SME.sk ho pri tejto príležitosti odomykáme. Ak chcete podporiť vznik podobných textov, môžete po kliknutí.

Učíme sa aj na najnepravdepodobnejších miestach. V hraničných situáciách, keď si uvedomíme svoju krehkosť alebo tých, ktorých milujeme. Spočiatku si myslíme, že skúsenosti, ktoré sa do nás zarývajú ako ostne, sú nám nanič. Len otvárajú rany a my krvácame. Odvraciame tvár a zatvárame oči. Málokedy chceme byť vedome bohatší o bolesť, ktorá prehlbuje.

Článok pokračuje pod video reklamou

Onkológia je ako pútnické miesto, kam prichádzajú vystrašení ľudia po nádej uzdravenia. Ale vedia, že to nebude len tak. Nebude to len zašepkaná modlitba. Jedno vyšetrenie, potom predpísaný liek, lekáreň, posteľ a horúci čaj. Budú skúšaní. A nielen oni, ale aj ich blízki. Onkológ neobchoduje s nádejou či beznádejou. Určite nie na počkanie.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Žena, ktorá sa bála Mečiara a smútila za federáciou

Sprevádzam svoju mamu na onkológiu už pomaly štvrtý rok. Posledné mesiace takmer každý týždeň. Stretávam tu ľudí, ktorí sa niekedy z týždňa na týždeň menia. Niekedy chradnú ako staré jablone na ceste vedúcej k vymierajúcej dedine. Ale mnohí z nich naberajú nové sily. Zo zdrojov, o ktorých my zdraví ľudia nič netušíme.

Sedia na chodbách ako sochy trpezlivosti a vzdoru. A v konečnom dôsledku aj nádeje na uzdravenie.

Bez záručného listu

Lekári sa naučili, že sú objektom pátrania po známkach nádeje. Ich tváre sú skúmané ako abstraktné dielo: hľadá sa úsmev, nejaký zásadný odkaz. A to aj vtedy, ak tam nič z toho nie je. Pacient je vzťahovačný, a tak nadvihnuté obočie lekára môže preňho znamenať záchvev katastrofy. Vľúdnosť je analgetikum, ktorým sa pacient nemôže predávkovať.

Onkológia naučí ľudí, že čas je krehká veličina. Niekedy je týždeň neúnosne dlhý. Rok sa zdá nespravodlivo krátky, ak ohraničí čas blízkeho medzi nami. Jediný bežný deň na onkológii je často náročnejší než desať podovolenkových pondelkov v práci.

Nikto sa tu s jednotkami času neobhadzuje. Lekár vám len tak nepovie: dostávate rok alebo dva času. Nepodpíše vám záručný list, že sa k nemu po uzdravení už nevrátite.

Slová ako nikdy alebo navždy strácajú význam. Lekári ich na tomto mieste takmer nepoužívajú. Tento luxus prenechávajú iným povolaniam.

Nevládať je luxus

Keď po náročnom dni zdravý človek bezvládne padá do kresla s povzdychom „už nevládzem“, netuší, koľko má ešte síl. Na onkológii nevládať je luxus, ktorý si ľudia odkladajú na ten nevyhnutný moment. Keď už naozaj nebudú môcť.

Na onkológii si pacienti často pomáhajú. Malými gestami. Chorému človeku urobí radosť, ak má ešte silu podať niekomu spadnutý sveter alebo pohár vody. Povedať niekomu, kto prišiel prvý raz na chemoterapiu, že to nebude také zlé.

Lebo to, že niekomu dokážu pomôcť, ich robí silnejšími. Je to druh privilégia, o ktoré nechcú prísť. Na týchto miestach pokora s ľahkosťou poráža pýchu a trpezlivosť je vytúžený stav mysle.

Choroba sama osebe z nikoho lepšieho človeka neurobí, ale otvára človeka prenikavým zmenám. Vyostruje zmysly, ktorými človek zachytáva svoje okolie. Ostrejšie vníma slová, nad ktorými v minulosti prekĺzol ako korčuliar nad prasklinou v ľade.

Žije to, o čom si myslel, že sa práve jemu vari nikdy nestane. Autenticky prežíva to nemožné, neskutočné, obávané, nechcené. Napriek všetkému je to stále jeho život, ktorého sa drží a hovorí mu áno.

Unesiete niektoré slová?

Naučila som sa, že na onkológii majú slová nesmiernu váhu. Ak niektoré padnú nečakane na hrudník, tak sa človek nedokáže poriadne nadýchnuť. Možno ani ďalšie tri dni a možno už nikdy.

Cudzie slová sú podozrivé, lebo im pacient okamžite nerozumie. Progres je pozitívne slovo, ak čítate o stave spoločnosti v novinách, ale nie na snímke počítačovej tomografie pri opise onkologickej choroby. Slovo regres znie tvrdo ako nejaký rozkaz, čuš alebo ustúp, ale mnohých pacientov poteší, ak patrilo stavu ich rakoviny.

Nekurabilná choroba je neliečiteľná, ale nie nevyhnutne okamžite fatálna. Aj keď tie slová môžu pacienta okamžite vydesiť na smrť.

Pacienta neposielajú lekári na chemoterapiu, ale na liečbu, lebo slovo chemoterapia vláči všelijaké nánosy z minulosti. Znie akoby človeku naordinovali prečistenie chemikáliami. A chemikálie ľudia vnímajú ako škodlivé.

Dočítala som sa, že látka, ktorú dostáva moja mama do žíl, bola pôvodne extrahovaná z kôry stromu Taxus brevifolia, ktorý rastie v Austrálii. Povedala som si, veď je to prírodná látka a asi nemôže byť taká devastujúca, ako niektorí vnímajú chemoterapiu. A tak si vyrábame barličky, ktoré by nás mali preniesť cez močariská beznádeje. Cez znecitlivené prsty, holú hlavu a aj dni, keď sa jedlo mení v ústach na lávu.

Vlasy

Onkológia je miesto, kde je krása relatívna. A krehkosť môže byť neskutočne silná a sila prenikavo krehká. Mažú sa hranice medzi výzorom mladého a starého človeka. Oči rozprávajú, aj keď ústa zaťato mlčia. Jemnosť čŕt zvýrazňujú šatky z donútenia.

Stretla som jednu päťdesiatničku, ktorá schopnosť z diaľky rozoznať parochňu od vlastných vlasov povýšila na expertízu. Vraj sa len hrala a zabíjala čas, kým čakala na vyšetrenie. Pomáhalo jej uvedomovať si, že so svojou objemnou mahagónovou parochňou v tom nie je sama. Ale tu nikto nie je smiešny. Padajú svetské kritériá módy. Jediné kritérium je, že ste to stále vy.

Lekári sa dávno naučili, že sú objektom pátrania po známkach nádeje. Ich tváre sú skúmané ako abstraktné dielo: hľadá sa úsmev, úškľabok, nejaký zásadný odkaz. A to aj vtedy, ak tam nič z toho nie je. Pacient je vzťahovačný, a tak nadvihnuté obočie lekára môže preňho znamenať záchvev katastrofy. Vľúdnosť je analgetikum, ktorým sa pacient nemôže predávkovať. A jeho nedostatok človek často prežíva viac ako únavu a dlhé čakanie.

Energická pacientka, ktorú som občas stretávala, najviac trpela tým, že sa na ňu jej lekár nepozeral ani vtedy, keď hovoril o jej chorobe. Myslela si, že jej nedokáže na rovinu povedať to najhoršie. Vraj občas bol natoľko ponorený do chorobopisu, že sa neodzdravil, keď od neho odchádzala.

Byť počutí

Moju mamu nezaujímajú komplikované mená liekov, ktoré dostáva. Najčastejšie mi rozpráva o tom, ako jej onkológ podá ruku. Občas jej povie úsmevný príbeh a ona sa zasmeje. Nie je redukovaná na chorobopis alebo záznam v počítači. Aj preto mu verí, že ju zodpovedne sprevádza na onkologickej púti.

Človek dúfa, že lekár počuje jeho slová. Aj keď možno hovorí veci, ktoré onkológ počúva dookola, alebo kladie naivné otázky, na ktoré neexistujú odborné odpovede. Potrebuje mať pocit, že o tom, čo sa udeje s jeho telom, ešte aspoň sčasti rozhoduje.

Pochopila som, že výraz nosiť si prácu domov pre onkológa naberá iný význam. Príbehy nádeje a beznádeje, komplikácií, malých zázrakov a prehier sa nasťahujú do aktoviek, do vreciek, do záhybov šiat a rastú ďalej. A po rokoch sa asi lekár naučí časť z nich zanechať v nemocnici.

Ale pacient si väčšinou svojho onkológa berie so sebou domov. Večer si prehráva v hlave každé slovo, ktoré povedal. Aj tie, ktoré nevyslovil. Nové lieky a postupy, dokonalejšie prístroje, to všetko prináša nádej pre chorého človeka. Ale práve ľudskosť a dôvera môžu byť, popri vôli ostať nažive, aj pre tých, ktorých človek miluje, ďalším zdrojov sily pre pacienta.

Chcete dostať upozornenie na najnovší článok tohto autora?
Objednajte si notifikáciu priamo na váš e-mail.
Odoberať autora na email

Téma: Rakovina


Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Argentína podľahla Chorvátsku a hrozí jej koniec na šampionáte

Brankár Caballero spravil fatálnu chybu.

EKONOMIKA

Kočner využíva zmenky často, v minulosti to riešila aj SIS

Kočner chcel podľa SIS získať aj zmenky, ktoré takmer položili Dzurindovu vládu.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto už neprejde ani Kočnerovi

Kočner nie je nič iné ako historická anomália, relikt mafiánskych deväťdesiatych rokov.

Neprehliadnite tiež

Stĺpček Jakuba Fila

Treba to stále pripomínať, moc pochádza od občanov

Verejnosť si zrejme až časom uvedomí, že za posledné mesiace dosiahla veľmi veľa.

Komentár Zuzany Kepplovej

Nová zmluva o migrácii

V nedeľu sa dozvieme viac o tom, ako si Európa želá riešiť prisťahovalectvo.

Voda pre Mariána K. (Sliacky)

Karikatúra denníka Sme (kreslí Sliacky)

KOMENTÁR TOMÁŠA PROKOPČÁKA

Nie, nemáte právo hlásať hocičo

Je našou povinnosťou postaviť sa vám.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto už neprejde ani Kočnerovi

Kočner nie je nič iné ako historická anomália, relikt mafiánskych deväťdesiatych rokov.