začínajú chápať organizovaný zločin ako závažný celospoločenský problém. Ak sa však iniciátori osobitnej schôdze v návrhu uznesenia obracajú s výzvou konať na vládu, generálneho prokurátora a riaditeľa SIS, stávame sa svedkami čara nechceného - boj proti organizovanému zločinu majú efektívne riadiť práve tie zložky moci, ktoré sú viac ako podozrivé z protiústavného či protizákonného konania, len politická realita znemožňuje ich z tohto konania usvedčiť a vziať na zodpovednosť. Dá sa teda predpokladať, že súčasná moc nebude v boji so svojimi potenciálnymi partnermi veľmi úspešná.
Úspešnejšia bude skôr pri presadzovaní zámerov štátneho rozpočtu, keď sa, tak ako je to u nás zvykom, presunie ťarcha príjmovej zložky štátu na všetkých ostatných, len nie na stranícky prepojené podnikateľské kruhy (na čom zrejme nič nezmení ani ostatné rozhorčenie predsedu vlády po zistení, kto všetko neplatí dane). Ak je na Slovensku zvykom tvrdiť, že vláda navrhuje dobré opatrenia, ale nemá vplyv na to, ako rozhodne parlament, dá sa takisto očakávať, že rozhorčenie vlády bude namierené všade inam, ale nie do vlastných radov napríklad poslaneckých. A je viac ako naivné sa nazdávať, že práve v piešťanských kúpeľoch, sprivatizovaných podšéfkou svojho volebného tímu B.M., sa premiérovo rozhorčenie prenesie zo systémových opatrení, zaručujúcich rovnosť subjektov pred zákonom i pred daňovým úradníkom. Nanajvýš si to odskáče ten, kto verne plnil jeho príkazy, čím V. M. dostal do nepríjemnej situácie správcu takmer prázdnej štátnej kasy.
