Najdesivejšie na únose Michala Kováča mladšieho nikdy nebolo to, že sa stal. Ale to, čo sa dialo potom. A deje sa dokonca až dodnes.
Vláda, ktorá celkom otvoreným spôsobom nechala plieniť Slovensko formou „tretej vlny privatizácie“, mala vždy v génoch schopnosť unášať a likvidovať vlastných občanov. V duchu kréda „buď poriadne, alebo vôbec“ (go big or go home), ako sa hovorí v Kanade. A násilnosť a konfrontácia boli vrodenými vlastnosťami verejného života za Mečiara, či už verbálne, alebo skutkami.
Preto verejnosť nakoniec Mečiara v prevažnej miere odmietla vo voľbách v roku 1998.
Ale potom sa nepotrestala žiadna z tých hnusných káuz toho obdobia. Bežný človek nevedel podrobnosti, ale že sa stal zločin, o tom nebolo pochýb. Lebo obžaloba v prípade únosu bola napísaná a visela na internete už v roku 2002.
Ale mená obžalovaných, ktoré obsahovala, sa zároveň ešte stále vyskytovali vo večerných správach a v celkom iných súvislostiach.
