Autor je teológ
Kto si dnes kladie otázku náboženstva, musí si uvedomiť, že silné sústredenie na človeka v modernej ére podstatne zmenilo záujem o náboženstvo. V popredí je dnes praktický záujem, funkcia, ktorú plní náboženstvo v konkrétnom živote jednotlivca alebo spoločnosti, a služby, ktoré pre nich vykonáva.
V tomto kontexte vystupuje v súčasnosti veľmi výrazne do popredia základný problém všetkých väčších kresťanských cirkví v Európe. Je to istá bezradnosť nad tým, akým spôsobom dnes hlásať kresťanské posolstvo tak, aby mu ľudia porozumeli a prijali ho ako oslobodzujúcu skutočnosť, ktorá dáva ich životu zmysel. Ako teda majú cirkvi v modernej spoločnosti plniť svoje poslanie?
“Ukazuje sa čoraz zreteľnejšie, že moderné spoločnosti produkujú potrebu zmyslu a vytvárajú isté vákuum, ktoré sama sekulárna kultúra nedokáže naplniť. Pretože ľudia potrebujú obsiahly výklad zmyslu skutočnosti, v ktorej žijú, aby mohli prežívať vlastný život ako zmysluplný.
„
Riziká jedného Boha
Vláda jediného Boha nad týmto svetom môže byť oslobodzujúca. Do jedinej postavy na nebi si môžu jednotlivci alebo celé spoločenstvá, premietať svoje očakávania a obavy. Situácia sa potom odlišuje už len tým, že tento univerzálny vládca panuje absolutisticky.
Zámena jediného Boha osloboditeľa za kozmického tyrana môže nastať nenápadne. S krásnymi formuláciami sa presadzuje totalitná moc. Veriť v jediného Boha totiž znamená odmietať iných bohov ako falošných. Náš Boh je jediný, pravý, a preto len my máme pravdu. Máme celú pravdu a už nikto iný žiadnu pravdu nemá. Jedine naša cesta vedie k záchrane a naplneniu.
Monoteizmus má omnoho väčší sklon k náboženskej neznášanlivosti než polyteizmus. Preto neudivuje, že výlučnú pravdu o jedinom pravom Bohu chcú reprezentovať náboženské organizácie s absolutistickými nárokmi. Akákoľvek inštitúcia vrátane náboženskej, keď zosilnie, začne vyžadovať rešpekt a odôvodňovať nutnosť svojho pretrvania za každú cenu.
Výlučnosť smerom dovnútra sa prejavuje pyramidálnou štruktúrou moci, centralizmom, prísnou disciplínou, trestaním kacírov a odpadlíkov a udržiavaním členstva v područí vedúcej kasty. Klasickým príkladom tejto dôslednej vernosti jedinému Bohu je autoritatívny náboženský extrémizmus.
Boh ako politický argument
Sedemdesiate, osemdesiate a deväťdesiate roky 20. storočia viedli k rýchlemu pádu sekularizačnej tézy a ideológií, ktoré z nej čerpali. Náboženstvo, alebo aspoň niektoré jeho formy, si opäť našlo cestu do verejnej sféry, médií, medzinárodnej a vo väčšine krajín aj domácej politiky.
Ovplyvňuje celý rad oblastí vrátane kultúry a vzdelávania, ekonomiky alebo rodinného života, alebo sa o to aspoň snaží. Pritom nejde len o návrat k náboženstvu, ale aj o mobilizáciu náboženského presvedčenia ľudí, ktorého prostredníctvom sa majú dosahovanť sociálne, politické a ekonomické ciele určitých spoločenských skupín, pripomínajú sociológovia Zdeněk Nešpor a Dušan Lužný.
Oživenie náboženstva v modernej spoločnosti a jeho vstup do verejného života nemusí byť vždy len pozitívnou skutočnosťou. Môže sa stať, že Boh je degradovaný na politický argument určitých straníckych skupín a vtedy sa z neho stáva „silný“ Boh bez lásky. Taký Boh, keďže nemiluje, nespája. Straší, rozdeľuje a posiela ľudí do zatratenia (Dorota Maslowska). Je výtvorom radikálov a fanatikov, ktorým sa treba postaviť na odpor, aby nemohli demontovať demokratické štruktúry spoločnosti.
