Skúsenosť s budovaním komunistickej utópie, ktorá stvorila tie najhoršie zločinecké režimy 20. storočia a neskôr za sebou zanechala normalizačný smog, v ktorom sme sa až do roku 1989 dusili, nabáda stredoeurópskych demokratov k opatrnosti pred stavaním vzdušných zámkov a vzývaniu veľkých vízií.
Zrejme práve táto skúsenosť spôsobila, že všetko, čo svojím rozmerom presahuje riešenie každodenných politických problémov a manažérske vylepšovanie fungovania štátu, považujeme za podozrivé a nebezpečné. Jedinou veľkou a odvážnou víziou prodemokratických síl na ponovembrovom Slovensku bolo naše začlenenie do západoeurópskych štruktúr.
No len čo sa nám podarilo vstúpiť do EÚ, hneď prevládli reči o bruselskom socíku a ideál zjednotenej Európy sa stal predmetom skeptického pohľadu či priam výsmechu, ktorý prenikol do rétoriky takmer všetkých relevantných politických síl.
Nedôvera k veľkým ideám, ako aj obavy pred novodobým sociálnym inžinierstvom sú pochopiteľné, dnes sa nám však pripomína známy fakt, že ľudia veľké myšlienky a vízie potrebujú. Nakoniec, celá ľudská história a civilizačný pokrok sú sériou udalostí, počas ktorých sa jednotlivci dokázali zjednotiť pod vplyvom veľkých príbehov, vízií a prevratných myšlienok.
