„Keby existovala počítačová hra o našej rodine, chcela by si niekedy hrať aj za mňa?“ spýtal sa ma deväťročný syn.
„Akože by som bola tebou a mala tvoje superschopnosti i slabiny a tvoje úlohy a snažila by som sa nazbierať čo najviac bodov?“ overila som si.
„Áno. Ale môj charakter nie je ľahký. Lebo nemám slobodu pohybu a mám veľa obmedzení v škole, v družine, na tenise, na dramaťáku, aj doma, som síce schopný a rýchly, ale body sa v mojej misii získavajú ťažko.“
Pozrela som sa naňho, ako sedel za kuchynským stolom nad rozpísanou domácou úlohou. Je dysgrafik, čo znamená, že aj keď sa snaží z celých síl, domáce úlohy vyzerajú príšerne a málokedy za ne dostane pochvalu. Každá jednotka ho stojí nesmierne úsilie.
Pozeral sa na mňa rozžiarenými očami. A ja som si predstavila do detailov jeho každodennú misiu, prekážky a úlohy, odmeny a obmedzenia. Vcítila som sa absolútne a zovrelo mi srdce.
Nadšenci, zasvätenci a darcovia
Niekedy však empatii nestačí predstavivosť. Vtedy prichádza na scénu virtuálna realita.
