Autorka je sociologička
Môžeme si nahovárať všeličo. Ale hovoriť hocičo bez príbehu nefunguje. Nefunguje knižka, báchorka, film, báseň. Veď si len spomeňme, ako pred tisíckami rokov pri ohníku chcel jeden z denisovanov rozprávať.
Reč nemala hlavu a pätu. Hneď ho zavrátili – „Ty čuš!“
„Čo čítaš?“ – pýta sa ma suseda. Došla po kľúč od strojovne výťahu. Rekonštruujeme, druhý týždeň chodím na štvrté pešo. Na stole vidí otvorenú knihu. Poviem názov a ona – „O čom to je?“
Fúha, hneď sa mi vybavila prísna slovenčinárka zo ZDŠ Hlboká 4: „Čo je hlavná myšlienka diela?“ alebo „Čo tým chcel básnik povedať?“
Rozpoznať príbeh sú niekedy riadne galeje. Hlavne, keď sa dielo, človek či krajina tvária ozdobne a monumentálne. Asi ako „izú, izú, a na spodku vši ho hryzú“.
Máme trebárs mnoho našských filmov, v ktorých pre neschopnosť povedať príbeh sa ženy váľajú v jablkách, vznášajú sa nevedno prečo do vzduchu. Dobre je aj niečo porozbíjať a povyzliekať sa. Predky a zadky kryjú, že moderný denisovan tiež nevie povedať príbeh. Čo si budeme hovoriť: Shakespeare, Homér a zopár hollywoodskych scenáristov či Lustig a Skácel sú preto tým, čím sú, lebo sú skvelí rozprávači príbehov. Vždy vieme povedať susedom, o čom to je.
