Poľská rebélia v Bruseli, keď na protest proti Tuskovi premiérka Szydlová nepodpísala závery Rady, je jednou z navigácií, prečo mocnosti „západnej EÚ“ stavili na viac rýchlostí.
Skôr než tuhšia integrácia medzi sebou ich motivuje túžba po priestore obnovenej súdržnosti, ktorú pociťujú v 27-ičke ako praskajúcu. Nedostatok solidarity a sólovanie/stavanie sa na zadné v situáciách, pre ktoré si na západe vytvorili kultúru akceptovania väčšinového názoru jasnými menšinami, je to, čo Brusel, Berlín, Paríž atď. frustruje najmä na V4.
Trinásť rokov po veľkom rozširovaní majú opäť potrebu užšej spoločnosti, v ktorej by po kompromis nemuseli – takpovediac – vyliezť až na stenu.
Argument Varšavy, že voľbou Tuska summit porušil neformálne pravidlo súhlasu materskej krajiny, je korektný. Ešte väčšmi však paradoxný, keďže rok práve vláda PiS presviedča, že o normách súžitia má pramalý nárok rozprávať.
O tom svedčí hneď aj konfrontačné vyhlásenie o „diktáte Berlína“, čo je – navyše – aj evidentná hlúposť. Tusk je konsenzus všetkých ostatných členov, vrátane dokonca Orbána – ktorý si inak z európskeho sólovania urobil volebný program – i ďalších dvoch z V4.
