Samozrejme, antifašistický pochod v Bratislave mal svoje tvrdé jadro. Mlaďasov s účesmi, reprákmi, jamajskou vlajkou. A okolo boli ľudia z LGBT advokácie, z feministických zinov a z antirasistických mimovládok. No a čo?
Títo chodili blokovať neonacistické pochody ešte v časoch, keď boli fašisti na ulici a v krčmách, nie v parlamente. Predtým než sa pravicoví ultras začali organizovať na sociálnych sieťach, cielene sa živiť nespokojnými voličmi a postupovať k riadeniu štátu.
Vďaka tejto skúsenosti sa vedia aj antifašisti zosieťovať, zvolať stretnutie a zaplniť ulice. Pretože neoľudácke bitkárske jadro má dnes vyše desaťpercentný voličský obal, priťahujú, prirodzene, aj antifašisti väčší dav. Preto nie, antifa nie je nejaká malá skupina s farebnými čírami, palestínskou šatkou cez tvár.
A kto tvrdí, že protifašistické demonštrácie sú prehliadkou nejakého opačného extrému, mal by sa rozhliadnuť. Toto nie je subkultúrna zrážka, ale masové hnutie. Alebo skôr spoločenský protipohyb.
Štefunko, Poliačik, Flašíková-Beňová. Do ulíc Bratislavy vyšli odporcovia fašizmu Čítajte Nielen bratislavský. Nielen mládežnícky. Nielen ľavicový. Presahuje protikorupčný diskurz, antificovské postoje aj sektárčenie na viac a menej trhu či štátu. Toto je najširší možný menovateľ, na ktorom sa mnohí môžu zhodnúť: proti ultrapravici v parlamente, proti hnedým rečiam vo verejnom priestore, proti politickému chrapúnstvu. Že aspoň na tomto sa vieme dohodnúť, čokoľvek si myslíme o registrovaných partnerstvách či reggae hudbe.
