Očkovanie spôsobuje autizmus. Alebo aspoň triašku, nárast tretej nohy, homosexualitu či schopnosť lietať.
Ak by ste raz pátrali po jednom z najväčších vedeckých podvodov dvadsiateho storočia, zrejme by ste narazili aj na tento: štúdiu z roku 1998 v prestížnom vedeckom časopise, ktorá si po jej zverejnení začala žiť vlastným životom. Napriek faktu – áno, aj editori magazínov ako Lancet robia chyby –, že podvod pri jej písaní napokon odhalili, dokázali autorovi nekalé úmysly a dokonca úplatky, no v kolektívnej pamäti už myšlienka uviazla.
Čo keď je to s tým očkovaním je celé inak? Čo ak očkovanie naozaj spôsobuje autizmus a čo keď je lepšie riskovať osýpky, ako zničený celý život môjho dieťaťa?
Výsledkom je nová epidémia osýpok v Európe 21. storočia. Ale aj čosi iné: fenomén, ktorému sa vedci začali venovať až v posledných rokoch. Je ním hľadanie odpovede na otázku, ako facebook, hoaxy, falošné správy a naši šarlatánski kvázipriatelia dokážu meniť naše spomienky... a v dôsledku toho aj pocit, čo je vlastne pravda.
Spoločné spomienky
Povedať, že naše spomienky sú všelijaké, len nie spoľahlivé, nie je asi práve originálne ani objavné. O tendencii nášho mozgu podsúvať nám pohodlné a príjemné myšlienky bez ohľadu na fakty sme aj v týchto novinách zapísali mnoho strán.
Naše spomienky sú totiž notoricky falošné. Formujú sa podľa toho, čo sa nám páči, čo máme radi, čo sme považovali za emočné silnú udalosť – i keď to bola bezvýznamná banalita. Preto si možno pamätáte na prvý bager, ktorý vám otec ako trojročnému priniesol zo zahraničnej cesty, pamätáte sa na chuť zmrzliny za pár halierov a pri sójových rezoch budete splietať vášnivé ódy na časy, keď o sóji ešte ani nechyrovali.
Lenže dnes máme jeden nový problém: schopnosť informácií šíriť sa radikálne narástla. A narástol tak aj vplyv ďalšieho fenoménu našich myslí – spoločných spomienok. Spomienok, ktoré sú výtvorom života v našej skupine.
“Falošné spomienky môžu byť cenou, ktorú platíme za ochranu slobody slova.
„
„Spomienky sa dostávajú medzi skupiny ľudí novými cestami,“ zdôrazňuje pre Nature harvardský psychológ Daniel Schacter. „Facebook či instagram stierajú hranicu medzi individuálnou a kolektívnou pamäťou.“
Nové výskumy naznačujú, že naše spomienky neurčujú len naše zážitky, ale aj spoločnosť, ktorá nás obklopuje: so svojimi preferenciami, predsudkami a kolektívnymi mýtmi. A keďže kolektívna pamäť tvorí akýsi základ nášho uvažovania o minulosti a minulosť zase určuje, akým spôsobom budeme uvažovať o našej budúcnosti, máme problém. Obzvlášť, ak sa niekto rozhodne vytvárať falošné správy, vďaka nim do spoločnosti votrieť falošné spomienky a rozvrátiť jej fungovanie, dokonca jej základy.
Výskum z roku 2011 v magazíne Science napríklad ukazuje, ako sa dokážu meniť „autentické“ spomienky tridsiatky dobrovoľníkov.
Vedci im v menších skupinách premietli dokumentárny film a následne sa ich spýtali niekoľko otázok. Po týždni na otázky odpovedali znovu, no až po tom, ako si mohli pozrieť podstrčené (a vymyslené) odpovede ostatných účastníkov experimentu.
