Krivda bolí viac, keď je osobná

Pozornosť verejnosti sa vďaka neslávnemu výročiu, filmovému spracovaniu a aj vďaka návrhu v parlamente opäť – a právom – sústredila na Mečiarove amnestie a na únos Michala Kováča mladšieho.

Ide o príbeh človeka, ktorý bol násilne zavlečený do zahraničia a aktéri tohto zločinu ostali nepotrestaní. Aj keď v otázke podpory návrhu zrušiť amnestie na pôde parlamentu nie je politické spektrum zajedno, panuje všeobecná zhoda (až na výnimky) aspoň v tom, že v civilizovanom svete sa takáto vec nesmie stať.

Je neprípustné, aby štát svojho občana nielenže nedokázal chrániť, ale sa podieľal na násilí, ktoré je na ňom spáchané.

A teraz si predstavme tisícky, ba desaťtisíce občanov, na ktorých sa štát dopustí vedome a organizovane násilia, pretože to má zakorenené vo svojej zvrátenej ideológii. A pretože sa tak deje v období kolektívneho šialenstva.

A tieto tisícky a desaťtisíce príbehov sa ani zďaleka nekončia happyendom – ich obete podstupujú týranie, väzenie, prácu v neľudských podmienkach, ponižujúce zaobchádzanie, popravy.

Práve toto symbolizuje výročie 14. marca. Nekonečné more ľudského utrpenia a spolu s tým aj kde-tu prítomné pokušenie privierať pred týmto utrpením oči, keďže ho prikrýva falošná vlajka národovectva alebo aj falošnej klerikálnej solidarity v mene neexistujúceho prikázania byť zhovievavý k pánovi v čiernej farárskej sutane, veď možno nevedel čo činí alebo si myslel, že činí dobro.