Na ústavnú cestu zrušenia amnestií, o ktorej včera dosiahli dohodu Smer-SNS-Híd, je určite zvedavá aj podstatne širšia verejnosť než mimokoaliční právnici. Koniec rozporu medzi domnienkou, že nič také neexistuje, a presvedčením, že zločin a trest sú spojené nádoby, by uvítal aj autor textu.
Aj napriek faktu, že cvičenia s ústavou vždy, keď sa zjaví politická objednávka, patria medzi najškodlivejšie necnosti všetkých slovenských garnitúr. To, že ako zverstvo a hlboká jazva na tele štátu sú amnestie Mečiara extra kategóriou, je však zdôvodnenie, s ktorým sa dá žiť.
Koalícia chce zrušiť Mečiarove amnestie Čítajte Na strane druhej, avízo, že riešenie počíta aj so zrušením amnestie prezidenta Kováča, sa už počúva dosť zle. Jedinečnosť znásilnenia práva (a funkcie zastupujúceho prezidenta), čím boli dva akty Mečiara, je rozšírením na Kováča – darmo existuje dejový súvis – „nariedená“ a vyvoláva otázniky. Ale dobre. Ak sme dávnejšie chválili, že o amnestiách konečne beží aj hlbšia právna debata, tak jej ovocie teraz nehaňme.
Zatiahnutie ÚS do procesu – v Košiciach sú určite nadšení – je zrozumiteľnejšie politicky než právne. To, že po pätnástich rokoch odporu sa názor JUDr. Fica o „právnom suteréne“ – čím rušenie amnestií podľa neho vždy bolo – zrazu transformuje na prihrávku Ústavnému súdu, veru iné vysvetlenie než politické nemá.
