Autor pôsobí na Baltic Defence College v estónskom Tartu
Na úplnom konci tridsaťročnej vojny Švédi vyplienili Pražský hrad a okrem iného si do Štokholmu odniesli jeden z najvzácnejších a najväčších stredovekých rukopisov v Európe. Ich novozískané postavenie európskej superveľmoci však dlho nevydržalo.
O viac než polstoročie neskôr sa na území dnešnej Ukrajiny pri meste Poltava začal postupný koniec švédskej ríše. Ruský cár Peter Veľký tam na hlavu porazil ich vojská, ktorých kráľ si musel život zachraňovať v akomsi osmanskom pašalíku.
“Británia jednoducho nemá zdroje, aby naozaj dlhodobo súťažila s niekoľkonásobne väčšími krajinami. Spolieha sa na to, že ekonomická logika, ktorú študovali generácie britských ekonómov, zázrakom prestane platiť.
„
Pre väčšiu názornosť švédskeho mocenského rozmachu, Poltava je bližšie k Istanbulu než k Prahe a do Štokholmu je to odtiaľ rovnako ďaleko ako z Bratislavy do Tuniska. Dnes však Švédsko predstavuje už len stredne veľkú európsku krajinu, ktorá je síce nadpriemerne bohatá, no v celosvetovom meradle zostáva pomerne bezvýznamná. Pokiaľ teda nehovoríme o dizajne nábytku.
To, čo sa v týchto dňoch deje v súvislosti so vzťahom Británie k Európe, je začiatkom toho istého procesu mocenského úpadku, akým kedysi prešlo Švédsko. Je pritom úplne jedno, či Európska únia prežije ďalších päť, alebo päťdesiat rokov. Výsledok to môže len urýchliť alebo spomaliť. No nie zvrátiť.
O pár desaťročí tak bude Londýn hlavným mestom bohatej európskej krajiny bez väčšieho geopolitického významu. Krajina jednoducho nebude mať ľudské, materiálne a ani hospodárske zdroje na nič viac.
Suez po druhé
Keď sa v roku 1955 Anthony Eden stal po dlhých rokoch čakania konečne britským premiérom, mal povesť skúseného diplomata a spoľahlivej pravej ruky starnúceho Winstona Churchilla. Sotva by vtedy niekto čakal, že to bude práve arabista Eden, kto privodí na Blízkom východe najväčšie fiasko britskej zahraničnej politiky v povojnových dejinách.
Do hry sa však priplietol egyptský plukovník Násir a jeho zoštátnenie Suezského prieplavu. To sa Britom na čele s Edenom veľmi nepáčilo, a tak si podali ruku s Francúzskom a Izraelom nad plánom vojenského zásahu proti Káhire. Jedinou chybou bolo, že o tom pozabudli dať vedieť do Washingtonu.
