Autor je evanjelický teológ
Čakanie na spravodlivosť – asi tak by sa dal charakterizovať stav našej spoločnosti v posledných týždňoch. V politickom ovzduší sa konečne črtá nádej, že symbol pošliapania spravodlivosti, známy ako Mečiarove amnestie, stratí svoju moc.
Je to ako občerstvujúci jarný vánok. Obrovské vzdutie veľkej časti spoločnosti volajúcej po zrušení Mečiarových amnestií je skutočne dobrou správou.
Buďme však úprimní. Čakanie na spravodlivosť nie je túžbou iba našich dní. S hrozivou pravidelnosťou sa pri najrôznejších pamätných dňoch obzeráme do minulosti. Vidíme v nej tisícky otvorených rán a milióny ponížených ľudských bytostí čakajúcich na spravodlivosť.
Nevyšetrená a bez spravodlivosti zostáva veľká časť zločinov, ktoré páchali prívrženci klérofašistického režimu počas vojnového slovenského štátu. Ich skutky a mená sú v archíve Ústavu pamäti národa a čakajú na spravodlivé vyšetrenie a posúdenie. K tomu však akosi stále nedochádza.
Našu spoločnosť traumatizuje aj obdobie poslednej totality komunistického režimu. Na verejnom pranieri síce skončili pešiaci, donášači a posluhovači ŠtB. Pospolitý ľud si z nich vďačne stvoril ten najodpornejší symbol minulého režimu. Zostalo však pri tom.
Príslušníci mocenského aparátu, ktorí chladnokrvne riadili celú totalitu a profitovali z nej, zostávajú v závetrí nepomenovaní a ich zločiny nevyšetrené.
