Autor je teológ a spisovateľ
Slovenský katolicizmus nie je iba sentiment za Tisom, fakľové sprievody okolo Ďurčanského busty a viera v strašidlá.
Slovenský katolicizmus dal Európe mnoho odvážnych ľudí, katolícki kňazi boli v odboji, po roku 1948 boli obeťami perzekúcií a ešte predtým sa snažili budovať slovenské školstvo a pracovať na modernizácii Uhorska.
Osvietená, európska a progresívna katolícka teológia bola síce na Slovensku vždy menšinová, pôsobila pod tlakom politického chápania náboženstva, no existovala a tvorí súčasť teologických a intelektuálnych dejín krajiny.
Slovenskí katolíci neboli zďaleka všetci ľudákmi, nie všetci pochodovali s voyeuristickými sektami proti ľuďom inej orientácie, nečítali zahraničnú tlač ľudáckej emigrácie a nepovažujú Tisa, antisemitského Hitlerovho kolaboranta, za svätca, ale naopak, za zdroj hanby a pohoršenia, tak ako ho vnímali už vo Vatikáne počas existencie slovenského štátu z vôle Hitlerovej.
A veľmi dobre chápu, že je istá teologická a morálna cena za existenciu štátu, že vznik štátu nie je pohanským fetišom, že mu nemusí byť všetko podriadené, že niektoré ceny napríklad nezaplatíme, tak ako sa mnohí Baskovia zriekli štátu, ak by mal tento vzniknúť za cenu spoločenskej dohody s teroristami z ETA a niesť vo svojom zárodku únosy a politické vraždy.
Zbabelý farárko
“Vznik Slovenského štátu, ktorý bol najnesamostatnejším práve počas jeho štatútu Hitlerovej zoo, nebol žiadnym dejinným mystériom, ani naplnením politických veštieb bernolákovcov a štúrovcov, ale historickým hoaxom, proti ktorému od začiatku bojovali aj tisíce slovenských katolíkov.
„
A keď sa odosobníme od výrazne ľudáckej a apologetickej činnosti niektorých predstaviteľov Matice a zahraničných „slovenských spolkov“ a nebudeme sa chvíľu venovať ich obsedantnej myšlienke „štátu za každú cenu“ aj s Hitlerom, Tukom a Tisom – lebo v ich mysliach je zrejme akýkoľvek druh štátnosti prijateľný, akoby nešlo o to mať príkladný, slobodný prosperujúci štát, ale hocijaký štát, aj taký, ktorý predáva svojich občanov, ktorý posiela svojich vojakov na ruský front a vyhlasuje vojnu spojeneckým veľmociam –, vtedy môžeme pochopiť omyly a bludy politického katolicizmu, tak ako ho vypointoval Jozef Tiso.
Jeho politická a náboženská kariéra sa niesla v príznačnom duchu slovenskej verejnej teológie, kde si tradícia a dejiny vyžiadali, aby sa do politických záležitostí zapojilo neúnosné množstvo duchovných.
Katolíci a evanjelici, angažovaní farári a vzdelanci tak navždy určili jeden z kľúčových znakov spoločenského života, ktorý v takmer nezmenenej podobe poznáme dodnes.
Politické kresťanstvo v ňom má štatút neviditeľnej politickej strany, vstupuje takmer do všetkých verejných diskusií, no zároveň sa, rovnako ako Tiso, v prípade kritiky ukrýva za pofidérnu auru farárskej neomylnosti.
Nič také neexistuje a nemusíme ani zachádzať až po prípady pedofilných kňazov, aby sme vedeli, že Jozef Tiso nebol slovenským Kristom, nehanebne a vedome sa mýlil a svojím pôsobením zničil všetko, o čo sa usilovali, s výnimkou Hlinku a ľudákov, generácie katolíkov a protestantov.
Tiso bol ničiteľom slovenskej štátnosti, zbabelým farárkom, ako o ňom hovoril Hitler, a ostáva záhadou, prečo sa ľudácke legendy o jeho údajnom martýrstve dostali do takého širokého povedomia.
