Autor je právnik, vedie odbor ľudských práv v Kancelárii verejného ochrancu práv. Je členom Súdnej rady.
V nedeľu sa mi splnilo jedno veľké prianie. Víťazkou súťaže Radio_Head Awards v kategórii Singel roka sa stala Matia alias B-complex. Vyhrala s obsahovo silným a hudobne strhujúcim trackom Past Lessons For The Future ft. Jan Werich. Ešte nikdy v histórii nebol článok 12 Ústavy Slovenskej republiky spracovaný takým moderným a poetickým spôsobom.
Čo máme a ani o tom nevieme
Obsah článku 12 ústavy nám ešte pred pár rokmi pripadal akýsi samozrejmý. Čítali sme ho rutinne, ku koncu dlhého výpočtu nám mohol pripadať aj nudný. Veď si ho zacitujme: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“
Dnes je situácia iná. Vo verejnej diskusii aj v politickom dialógu sa každý týždeň stretneme so spochybnením alebo popretím týchto ústavných princípov.
Sociálne siete sú preplnené vzývaním nerovnosti. V politickom dialógu pribúdajú otázky, či sú si jednotlivé náboženstvá rovnocenné a či sú celé skupiny ľudí lenivé, a teda by nemali mať rovnaké práva ako my pracovití. Niektorým náboženstvám u nás dovolíme rozvíjať sa, iným nie. Mimochodom, k poslednej vete článku 12 sa ponúka otázka - ako presne sa dá napríklad zabrániť vzniku náboženských komunít bez poškodzovania alebo znevýhodňovania ich členov na základe viery a náboženstva?
Matia odpovedala na tieto otázky slovami Jana Masaryka, ktoré nahovoril Jan Werich. „Vy víte, že jsem neroztrhal moc podrážek cestou do kostela a kalhoty nemám na kolenou moc prošoupané od klečení. Ale na jedno jsem vždycky věřil, že nás 'Pánbu' udělal všechny stejné. Jeden je bílý, druhý černý, jeden je krásný jako vy a já, anebo poďobanej od neštovic. Ale všem je nám zima, když venku mrzne, a všichni se potíme, když praží slunce. A všichni musíme dýchat, abychom se neudusili... Ale pro tohle nesmíme jeden z druhého dělat otroka. Pro tohle každý, ač jeho táta byl prezident nebo dráteník, musí mít stejnou příležitost žít plný život.“
“Hnutia, ktoré preukázateľne smerujú k potlačeniu občianskych práv alebo k „hlásaní vymezené zášťě“, nech sa volajú akokoľvek a nech sú zdôvodňované akýmikoľvek ideálmi alebo cieľmi, sú hnutiami, ktoré demokratický štát a bezpečnosť jeho občanov ohrozujú.
„
Na čo sme už zabudli
Všetky garancie rovnosti ľudí a ich práv, ktoré sa nám ešte pred pár rokmi zdali také samozrejmé a dnes už nie, vznikli ako odpoveď na tú najhoršiu skúsenosť so zavedením inštitucionálnej nerovnosti. Prijali sme ich ako odpoveď na našu vlastnú skúsenosť s porušovaním práv na základe viery, etnicity, jazyka, rasy, pohlavia a politického zmýšľania. Vznikli po vojne, keď sme videli, kam viedlo vytváranie nerovnosti, kategorizácia ľudí na tých, ktorí majú všetky práva, a tých, ktorí nie.
Mali sme vtedy čerstvo zažité, že prenášanie znakov a charakteristík jednotlivcov na celé skupiny vedie k utrpeniu, bolesti a smrti. Bolo nám úplne jasné, ako sme sa tam dostali: ako sa vyčlenila skupina ľudí, na základe znaku (rasa, náboženstvo či presvedčenie); táto skupina sa označila za príčinu našich problémov; v slovníku sa rozmnožili ponižujúce a dehumanizujúce pomenovania a nálepky; tie postupne odôvodnili prijatie „legitímnych“ opatrení a za tými išli zločiny z nenávisti.
Ako hovorí Matia s Werichom a Masarykom: „Jenže s lidma je těžko. Dovedou si věci vážit plně, jen když je na chvilku ztratili. To platí o svobodě, zrovna tak, jako o všem ostatním.“ Presne to sa dnes deje. Prestávame si vážiť hodnotu sveta, v ktorom má každý právo žiť bez strachu, že mu niekto poriadne spočíta príslušnosť k skupine, náboženstvu, rase. V kultivovaných kruhoch bežne diskutujeme o legitimite neprijímania ľudí do práce z dôvodu etnicity, pretože skúsenosť s týmto etnikom velí byť opatrný. V radikálnejších kruhoch prebieha rovno diskusia o optimalizácii počtu tých či oných nepriateľov.
Matia s Werichom a Masarykom nám podstatu pripomenuli takto: „Nikdo si nesmí myslet, že je něco víc nebo lepšího než ten druhý. Možná, že toho má víc v makovici, možná, že nosí lepší košili, možná že má fortelnější ruce, možná že má větší bicepsy. Ale to všechno ho jenom zavazuje, aby toho udělal tím víc pro ty s menšími bicepsy a s horší košilí.“
Čo sme ešte neobjavili
Momentálne sa jeden zo súbojov pamäti a zabúdania odohráva na bojovom poli zvanom sloboda prejavu.
Na jednej strane stojí sloboda vyjadrovať svoje myšlienky. Pre zdravie spoločnosti je dôležité, aby sa riešenia problémov hľadali v súťaži myšlienok. Aby výmena názorov medzi ľuďmi bola slobodná a aby sa mohli presadiť tie naj nápady. To platí aj vtedy, ak sú niektoré vyslovené myšlienky šokujúce či nepríjemné.
Na druhej strane tiež stojí legitímny záujem - právo ľudí a celých skupín na ich ľudskú dôstojnosť, právo nebyť diskriminovaný pre príslušnosť k náboženskej či etnickej skupine. Rovnako je v hre aj právo celých spoločenstiev žiť pokojný život bez nepokojov a konfliktov vyvolaných nenávisťou.
V tomto súboji sa na strane slobody prejavu objavujú čoraz radikálnejšie názory a riešenia, ktoré idú presne proti rovnosti ľudí. Rovnako tak pribúdajú názory vyzývajúce na demoláciu demokratického systému.
Ktoré z práv v takom prípade vyhrá? Ktoré výroky sú ešte dovolené a ktoré sú už za čiarou? Aká miera kritizovania a hodnotenia, aká intenzita útokov a ponižovania je ešte o. k.?
