Otcovstvo je voľba

Ľubomír Jaško je publicista a recenzent

Luigi Zoja, Soumrak otců, preložili Petr Patočka a Olga Čaplyginová, Prostor 2017

Luigi Zoja patrí k popredným jungiánskym psychoanalytikom. Taliansky odborník vyučoval na niekoľkých svetových univerzitách, v súčasnosti sa venuje vlastnej praxi v Miláne. Píše o závislostiach, nenávisti a paranoji v politike. Okruh tém rozširuje esejami o fenoméne otcovstva.

Esejistický prístup zaručuje zrozumiteľnosť a odborníci nemôžu byť ani náhodou urazení. Preukazuje sociologickú, antropologickú a historickú zdatnosť – to je vítané spestrenie temnejšieho psychologizujúceho prístupu v Sigmundovom štýle.

Ako správny jungovec sa vyhraňuje voči Freudovi. Dáva prednosť kultúrno-spoločenským produktom, povedané rečou jeho klubu - archetypom. Namiesto pobytu v temných vrstvách duše rád chodí po starobylých cestách kultúry, tradícií, symbolov a rituálov.

A hoci začína v najdávnejšom praveku, nakoniec s vášnivým záujmom rozpráva o otcoch dneška, z ktorých vyprchali sila a rozhodnosť. Tu má európska civilizácia hlboko iracionálne jadro. „Rovnako ako jednotlivý otec i patriarchát kolíše medzi zákonom lásky a zákonom sily, a nedokáže ich spojiť.

Zrodenie otca

Otec je umelý konštrukt na rozdiel od matky, ktorá udržiava vlastnosti dané prírodou. Otcovstvo je programom, zámerom a voľbou – v tom je jeho slabosť, ale i pozitívna vyhliadka. Súmrak otcov nemusí byť definitívnou nocou a nenapraviteľným zlyhaním.

Program otcovstva predstavuje koniec čisto zvieracieho spôsobu života. Pre tento prelom sa Zoja vracia až do prehistórie.

Ak by sme chápali históriu Zeme ako kalendárny rok, cicavce sa objavili v polovici decembra, pračlovek na Silvestra okolo deviatej večer, Homo sapiens pár minút pred polnocou a príslušník civilizácie mladšej kamennej doby v priebehu poslednej minúty. Sokrates, Kristus a iné postavy staroveku prichádzajú na scénu pár sekúnd pred koncom.

Zrod ľudskej spoločnosti je vlastne mužskou revolúciou. Selekcia zvýhodňuje tých, ktorí sú nielen mužmi, ale dokážu byť aj otcami. Samec sa musí dať do služieb uchovania života v širšom zmysle. Udalosťou, ktorá dovŕšila vývoj druhu Homo sapiens, nebola otcovražda, ale zrodenie otca.

Psychologicky pevné miesto pre nomádov a lovcov vzniklo vo chvíli túžby po návrate. Bolestný pocit prázdnoty a zármutok z neprítomnosti partnerky zrodili lásku. Tak vznikla rodina ako psychický priestor.

Sila s miernosťou

Antické mýty skvele dokumentujú vývoj otcovského projektu. Prototypom prebudenia otcovstva je Hektor z Iliady. Je otcom rodiny i otcom vlasti. Musí sa denne vystavovať smrti, aby chránil svoje deti a poddaných.

Zbroj, do ktorej je odetý, predstavuje otcovskú inštitúciu. Otec sa nebráni len navonok, voči iným otcom, ale aj dovnútra - voči svojej rodine, dorastajúcim deťom a partnerke. A proti sebe samému. Civilizácia v ňom vybudovala niečo, čo možno označiť ako „vnútorný pancier“. Úlohou otca je vzdorovať času a budovať kontinuitu i pamäť, aby každá nová generácia nemusela začínať od nuly.

Odyseus sa vnútri dreveného koňa dokáže ovládnuť. Túži po svojej rodine, ale vie, že okamžité uspokojenie potreby by rozpútalo búrku, ktorá by mužov od ich blízkych oddelila navždy. K stretnutiu s rodinou vedie plánovitosť a odriekanie. V tejto postave sa spája sila s miernosťou, teda tradičné otcovské charakteristiky. Vo chvíli, keď sa múdro zjednotia, Odyseus sa naozaj navráti.

V starom Ríme sa otcovstvo menilo na sociálne a právne definovanú inštitúciu. Muž sa nestával otcom biologickou cestou, ale formálnym aktom. Otec verejne zdvihol syna do výšky, a tak vyjadril, že preberá za neho zodpovednosť. Pravé otcovstvo bolo vždy „adopciou“, výlučne biologické otcovstvo nemalo váhu.