Ahoj Peťo.
Neviem ako u vás, tu v doline minule hrozne fúkalo. Nárazy vetra presahovali ani neviem aké hodnoty, rosnička v televízore povedala: Boli prelomené všetky rýchlostné rekordy.
Pozerám cez oblok vyjavene, stromy dramaticky skláňajú koruny k zemi ako lokaji hlavy, haluze mávajú krídlami vetroňovými, všetko neupevnené v tej smršti lieta, len vtáky si povedali, radšej počkajú vnútri, v teplom bezvetrí, kým bude všetko na mieste ako vždy.
Skrátka, hneď z jari, nastala jedna veľmi zvláštna noc.
Peťo, neboj, nezmenil som životný postoj k hororom, som v reáli, len kostnú dreň mi premrzol pocit, že mi niekto dupe okolo domu a rád by sa dostal dnu. Poznáš to. Na nikoho ani nepomyslíš a zrazu Ti nečakane čaká za plotom.
Raz sa mi to stalo, bol som u jedných, ktosi im vonku stál pred bránkou, keď ho domáca zbadala spoza záclony, povedala – nie sme doma.
Všetci sme sa museli zašiť a keď zaklopal, nebolo mu otvorené. Nuž, tak sme ostali sami, zadebnení za vzduchotesnými oblokmi a čakali, kým pochopil, že nepochodil. Mám ho ako dnes pred očami, myslím, že doniesol za kýbel skorých čerešní nám deťom.
V tú noc nečasu zazvonila, vybehol som len tak ako doma, a keď ma uvidela, skríkla poza plot – človeče, čo to máš na sebe! Ešte dodala začudovaná – nebudem zdržovať, prišla som len tak, idúc okolo.
Čo chcela konkrétne, mi bolo v tej chvíli jedno, a ja jej, že keď si tu, poď, prejdi, veď ako sa vraví, zostaneš vo dverách a odnesieš mi sen.
“Pred publikom si odrazu pripadám ako marhuľa vo vlastnej šťave, darovaná pánom Beethovenom. Tento pocit by som nenazval trémou, je to len akási blaženosť z tónov, ktoré sa mi nezmestia v hrudi a musia ústami von, k ľuďom v hľadisku.
„
Nepoznáme sa až tak, jedna od vedľa, stretám ju sporadicky, najmä po nociach, keď sa osamotene uznojený vraciam domov z koncertov a predstavení. Motá sa tiež sama po ulici ako ja, stále zahalená, do tváre jej prakticky nevidno, len oči má zaslepené nereálnou predstavou.
Nikdy sme sa o ničom nebavili, nebolo o čom, vždy som si pripadal popri nej ako panelákový anonym v spoločnom vchode. O to viac ma prekvapilo, keď vstúpila bez zábran a sadla k nám na teplú pec. Vravím jej – som rád, že si tu, v pokoji, preč z nehostinného vetra, zohrej sa a prepáč mi ten môj plášť. Prijímam v ňom všetky návštevy, doma sa nehrám na nikoho, som sám sebou.
Bol biely, ostatné som nemienil akceptovať, v tej istej cene mali všetkých odtieňov – červený, modrý zelený, jedine tento ma oslovil, aj keď časom stratil snehobiely dizajn. Už je umazaný všetkými tými mojimi, ktorých som miloval a milujem, natrel som si ich naň ako kus chleba lekvárom.
Má na sebe nevyprateľné fľaky, občas ho krútim v odstredivke, aj tak je od hlavy po päty celý jarabý, pripadá mi ako trvalka v záhrade. Niekto by možno namietal – je nedôstojné v takomto plášti prijímať návštevy. Ale čo s tým, keď nič čistejšie doma na seba nemám.
Tento plášť je v podstate moja koža, farbil som v ňom napríklad do hneda veraje dvier. Žltou a zelenou hračky deťom, modrou oči dreveného šaša, potom som napríklad vypílil koníka z OSB dosky a namiesto srdca som mu vložil kameň. Myslel som pritom, aby bol silák ako kôň štajerák a pomohol mi potiahnuť život.
Alebo napríklad drevená veľryba. Vysekal som ju len tak nahrubo sekerou, tá si nikdy nezapláva morom. Ale zato má zuby z pozinkovaných klincov a usmieva sa od ucha k uchu úsmevom cigánskeho slnka.
