Autor je stredoškolský učiteľ a spisovateľ
Reagovať na Čarnogurského som si zakázal už pri ohlásení jeho kandidatúry na prezidenta. Nebol jediným kresťanským demokratom, ktorý v tej súvislosti stratil súdnosť a výsledok jeho pokusu v podstate vzbudzoval súcit.
Komentovať nebolo čo, oveľa vďačnejším terčom bol Hrušovský, ktorý si na rozdiel od svojho predchodcu na čele KDH zrejme naozaj myslel, že bude zvolený. V porovnaní s ním z toho Čarnogurský so svojimi 0,6 percenta vlastne vyviazol s gráciou.
Nemusel skrývať sklamanie, pretože žiadne neprežíval. Po rokoch v ústraní sa vrátil na politickú mapu a hoci to tak vnímal iba on sám plus možno ďalší dvaja, bolo by zbytočné mu niečo vysvetľovať. Jeho svet sa s realitou už takmer vôbec neprekrýval a tá priepasť sa naďalej prehlbovala, až sa prehĺbila nekonečne.
Čarnogurský ani zďaleka nie je jediný, čo uviazol v bahne konšpirácií a nekritického rusofilstva, na rozdiel od iných sa však dlho tešil istej zhovievavosti.
Stále to bol akože len exces večného disidenta, keď vedno s najtvrdším jadrom komunistov protestoval proti NATO či kyticou červených ruží vítal členov zločineckého gangu Noční vlci.
Dôležitosť, ktorú pripisoval svojmu pôsobeniu vo Valdajskom klube, sa prechádzala mlčaním, minimálny bol aj ohlas na jeho blogy na SME či Postoji. Zmenil to vlastne až ten jeho posledný mediálny výstup, ktorý okrem všetkých medzí prekročil aj hranicu toho, čo sa ešte dá odpustiť slaboduchému.
V dôsledku najnovšieho handrkovania sa o Mečiarove amnestie zažívame recidívu deväťdesiatych rokov. Ich vplyv na našu spoločnosť bol drvivý a bez veľkého pritiahnutia za vlasy sa dá povedať, že sme sa z nich doposiaľ nevyhrabali.
V tom čase mal byť práve Čarnogurský hlavným súperom Mečiara, jeho alternatívou. V skutočnosti bol iba jeho fackovacím panákom, ktorého v koktaní prekonával vari len Ivan Šimko a aj to iba občas.
Je šťastím, že ich jazykovo podobne vyzbrojený nástupca, terazky vo funkcii predsedu parlamentu, disponuje rovnako ničotnou charizmou.
Jediný nástroj, ako by takýto v politike neodpustiteľný hendikep mohol eliminovať, je dobrota, tá mu však nehrozí. V tom lepšom prípade, ak sa mu podarí nenapáchať podobné špinavosti ako Mečiarovi alebo sa celkom nevyšinie ako Čarnogurský, upadne do zabudnutia.
Ak sa mu aj náhodou podarí presadiť nejaký debilný nápad, napríklad zo zákona povinný trinásty plat, nikde nie je napísané, že to niekto súdny a zodpovedný nebude môcť spolu s podobnými z cudzieho rozdávajúcimi nariadeniami jeho koaličného veľpartnera zrušiť.
Príčetnému voličovi nebude treba vysvetľovať nič, ostatným sa len jednoducho oznámi, že za prednostné ošetrenie alebo cestu vlakom, keďže všetko niečo stojí, musia zaplatiť.
