Mohli sme sa spoľahnúť, že existuje čosi, čo nazývame široký vnútropolitický konsenzus o základnom smerovaní Slovenska... Tam už dnes, žiaľ, nie sme. Žijeme v období s podstatne vyššou mierou neistoty než v predchádzajúcich dvoch desaťročiach.
Tieto slová vyslovil prezident Kiska na nedávnej konferencii, ktorú rezort diplomacie každoročne organizuje so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku (SFPA).
Pokiaľ ide o vzťah k EÚ, NATO a základnú orientáciu krajiny, bola naozaj vždy zajedno väčšina opozície a koalície. No ako povedal nedávno štátny tajomník ministerstva obrany Ondrejcsák v rozhovore pre SME: Problém sa (v podobe Ruska a konfliktu na východnej Ukrajine) priblížil – a konsenzus zrazu zoslabol.
Toto tvrdenie si môžeme preložiť aj inak: zľakli sme sa problému. Cúvli sme pred ním. Ak je problémom hybridná vojna, teda zbraň, ktorou Rusko oslabuje Európu a jej súdržnosť, potom Slovensko javí známky predčasnej kapitulácie. Alebo, zacitujme Kisku – sme terčom, ktorý sa nebráni.
Na druhej strane skúsme nebyť skeptickí: možno nie je v móde hovoriť vzletne o Bruseli, možno dakto zbiera podpisy za vystúpenie z EÚ a sníva o odchode Slovenska z NATO, ale verejná mienka nijako zvlášť nezakolísala, aj keď sa jej hovorcami snažia stať podivní politici kotlebovského razenia.
Zdrojom opatrného optimizmu môže byť téma amnestií.
