Autorka pôsobí na Právnickej fakulte v Trnave a v Ústave štátu a práva SAV. V súčasnosti študuje v Cambridgei.
Americký spisovateľ Walt Whitman, známy demokrat, napísal báseň, v ktorej spieva sebe samému. Spieva jedincovi aj mase, telu aj mozgu, ženám i mužom. Spieva vôli či vášni, ale aj rozumu.
Hľadanie takéhoto balansu na úrovni spravovania štátu prebieha už storočia a zrkadlí sa aj v zriaďovaní ústavných súdov ako rozumových orgánov. Tie majú rozhodovať spravodlivo, podľa pravidla, a brzdiť ostatné zložky moci tým, že chránia ústavnosť. Parlamenty sú zas vôľovými orgánmi, ktoré majú rozhodovať dobre - určovať pravidlo, ideálne v diskusii, kde sa prejaví vôľa reprezentantov všetkých.
“Vládny návrh má niekoľko problémov. Základným je primálo toho „ja ľud chcem“, pri rozhodovaní o rušení konkrétnej amnestie. Práve na „ja ľud chcem“ totiž možno hľadieť ako na vyrovnanie sa s minulosťou, ako na posledné slovo občianskej spoločnosti.
„
Čo to má spoločné s Mečiarovými amnestiami? To, že parlament a Ústavný súd majú odlišnú funkciu a odlišný typ legitimity a na ponúkané riešenia rušenia amnestií sa dá pozerať aj cez túto optiku.
Zástancovia Budajovho návrhu zdôrazňujú vôľové riešenie, cez demokratickú legitimitu najvyššej moci v štáte – ústavodarcu. Ten môže amnestie zrušiť, lebo chce. Vládou ponúkané riešenie kombinuje vôľový prvok, teda parlament, a rozumový prvok, teda Ústavný súd. Parlament však limituje v dôvodoch rušenia.
Čo chceme, keď žiadame zrušiť amnestie Čítajte Ústavný súd nebude posudzovať súlad s ústavou
Vládne riešenie pozostáva z návrhu novely ústavy, ktorou sa dá parlamentu právomoc zrušiť amnestiu alebo milosť v prípade jej rozporu s princípmi demokratického a právneho štátu.
Zrušenie amnestie alebo milosti teda podľa návrhu nebude mať formu ústavného zákona, hoci sa na uznesenie o zrušení bude vyžadovať trojpätinová väčšina. Takéto uznesenie následne automaticky preskúma Ústavný súd v lehote dvoch mesiacov. Súd bude zisťovať, či skutočne bola amnestia, alebo milosť nesúladná s princípmi demokratického a právneho štátu.
Okrem toho, že tieto ustanovenia platia do budúcna a návrh novely je tak všeobecný a vyhovujúci kritike sudcu Šamka, vzťahovať sa bude spätne aj na tzv. Mečiarove amnestie a Kováčovu milosť. Zároveň sa navrhuje novela zákona o Ústavnom súde, ktorá upravuje podrobnosti o takom konaní a samotné uznesenie o zrušení Mečiarových amnestií a milosti.
To znamená, že Ústavný súd nebude posudzovať súlad ústavného zákona s ústavou (kritika Jána Budaja). Bude posudzovať len súlad uznesenia o zrušení amnestie s ústavou. Nijako sa teda nemení postavenie Ústavného súdu v tom zmysle, že by sa dostával nad ústavodarcu.
Navyše, je zrejmé, že Národná rada si tým, že takúto právomoc navrhuje dať súdu práve ona, podržala postavenie suveréna. Suverénom je totiž ten, kto má právomoc rozhodovať o právomociach. Ak sa teda bavíme o tom, kto stojí nad Ústavným súdom, novela ústavy odpoveď na túto otázku nezmení. Žiadna tyrania trinástich sudcov proti 150 poslancom.
Veľa alebo málo Ústavného súdu
Riešenie z jedného z komentárov k vládnemu návrhu, ktoré má byť autentické, nie alibistické, navrhuje posilnenie Ústavného súdu cez možnosť ochrany materiálneho jadra ústavy ústavným súdom, nech by doň zasiahol aj ústavodarca (Juraj Šeliga). Ak však kritizujeme vládne riešenie pre posilnenie Ústavného súdu, nemôžeme navrhovať jeho ešte väčšie posilnenie prostredníctvom ochrany takmer metaprávnych konceptov ako materiálne jadrá.
Zároveň, ak sa niekto bál údajného zlého precedensu, ktorý by sa založil Budajovým riešením, môže ostať pokojný. Ústavodarca podľa návrhu nejde robiť čokoľvek, neotvorí sa Pandorina skrinka. Ústavodarca zakladá právomoc, ktorú napokon formuluje nie ako politickú, ale skôr expertnú, teda nie ako vôľovú (zruším amnestie, lebo chcem), ale ako rozumovú (zruším amnestie, lebo sú v rozpore s princípmi demokratického o právneho štátu).
Problémom vládneho návrhu teda nie je prílišné posilnenie Ústavného súdu a ani naťahovanie času cez vyhnitie veci na Ústavnom súde. V priaznivom čítaní dokonca nejde ani o zhodenie zodpovednosti na Ústavný súd, k čomu sa ešte vrátime.
Mečiarove amnestie: prečo je cesta cez Ústavný súd alibistická Čítajte Primálo politiky ako problém
Vládny návrh má však predsa len niekoľko problémov. Základným je takpovediac primálo politiky, toho „ja ľud chcem“, pri rozhodovaní o rušení konkrétnej amnestie. Práve na „ja ľud chcem“ je totiž možné hľadieť ako na vyrovnanie sa s minulosťou, ako na posledné slovo občianskej spoločnosti.
