Z posledných debát nad amnestiami sa črtá zhruba takýto obrys: je vôľa a že je ciest viac, vychádza z podstaty delenia politických síl. Už nejde len o diskusiu, po ktorej volá Galko, teraz sa hrá o to, kto si pripíše autorské práva.
Delenie sa deje aj vo veci štýlu. Opozícia sa stavia k veci živelnejšie, ako hovorca frustrovaných občanov. Kým vládny návrh je predostieraný ako výsledok situácie, ktorá praje racionálnemu kompromisu – Most-Híd vo vláde a verejná aj expertná objednávka na stole.
Hlavne Smer sa tak može prezentovať ako sila stability, čo už je obľúbený povolebný refrén. Aj keď, keby to, na čo voliči najviac sadajú, bola stabilita prezentovaná hataním extrémistov a zmierovaním nacionalistov s menšinami (SNS a Híd), percentá "nestabilite" by stabilne nerástli.

Nedôvera opozície k riešeniu cez Ústavný súd je pochopiteľná, veď nezávislí funkcionári často idú pri nohe najsilnejšej strane. Opozícia - teda tá, ktorá je ochotná hlasovať za - by to však mala risknúť. S Ústavným súdom totiž bude musieť bačovať aj v prípade prevzatia vlády v ďalších voľbách. Nebudú ho môcť z gruntu vymeniť, ako to sľúbila SaS v prípade štyroch pozícií, ktoré brzdia hybkejšiu spravodlivosť.
Tu by sa dalo spoľahnúť, že ak Smer počúva na verejnú objednávku, nebude strečkovať. Chvíľu sa aj snažil robiť z občianskeho tlaku na amnestie politickú agendu opozície, keď ešte pred týždňom Číž hovoril o diskreditácii vládnej strany cez tému amnestií, no už o pár dní jeho argument pošiel.