Aj spevák Otto Weiter je za zrušenie Mečiarových amnestií. Už len pre túto objavnú pravdu stálo zato si sadnúť k televíznej obrazovke a sledovať príbeh o únose Michala Kováča mladšieho a následnom drastickom „právnom“ zákroku zastupujúceho prezidenta a otca vlasti.
Až s odstupom času, udiera do očí nápadná časová disproporcia: únos sa udial v priebehu pár hodín. Vládna moc s Mečiarom na čele si – aj vďaka tomuto brutálnemu poníženiu prezidenta Kováča – vydobyla ďalšie tri roky, aby dovládla a doprivatizovala (rozumej rozkradla) Slovensko.
A aby ho dotlačila na okraj priepasti, mimo civilizovaného sveta. Lebo, pripomeňme si spolu s novinárkou Ľubou Lesnou, únos bol priamym dôsledkom situácie, keď sa nastoľovala autokracia.
Ale potom – a tu už naskakujú zimomriavky tak ako pri rozprávaní Oskara Fegyveresa alebo Anny Remiášovej – potom nasledovalo neuveriteľných devätnásť rokov, počas ktorých sa Slovensko nedokázalo s touto traumou vyrovnať. A pritom na to stačilo „iba“ tých 90 hlasov v parlamente.
Nenašli sa. Ani počas ôsmich rokoch Dzurindovej vlády. Vždy tu bola noha medzi dvermi v podobe HZDS, Smeru, SNS, ľudí a strán, ktoré bránili aktu spravodlivosti. (A nemožno sa čudovať, že ak to dnes Smer a SNS odrazu chcú, je namieste opatrnosť.)
