Autor je absolventom Bezpečnostných a strategických štúdií na Masarykovej univerzite v Brne
V poslednom období sa turecká politická reprezentácia na čele s prezidentom Erdoğanom prezentovala radom agresívnych vyjadrení proti viacerým európskym štátom na čele s Nemeckom, Belgickom, Rakúskom a Holandskom.
Kým spočiatku hrala prím rétorika založená na obvineniach z podpory terorizmu (PKK a FETÖ), v dôsledku neumožnenia tureckým predstaviteľom viesť kampaň v rámci tureckých minorít žijúcich v Európe, sa obľúbenou témou stalo obviňovanie vlád spomenutých štátov z fašizmu a vyhrážanie sa otvorením hraníc pre utečencov.
Čo je však dôvodom, pre ktorý dokáže Erdoğan riskovať vzťahy s EÚ?
Zachránia Erdogana Turci v Nemecku? Prezident ich rozdeľuje Čítajte Čo získa Erdoğan
Na 16. apríla je v krajine naplánované referendum, ktoré rozhodne o tom, či sa krajina pohne od parlamentného k prezidentskému systému. Prípadné odhlasovanie navrhovaných zmien by však zároveň znamenalo posun od pluralistickej demokracie k väčšinovému autoritatívnemu systému bez skutočne nezávislej výkonnej, zákonodarnej a súdnej moci.
Súčasná ústava z roku 1982 (navrhnutá po vojenskom prevrate) bude výrazne modifikovaná a moc tak bude koncentrovaná v rukách jedného človeka, prezidenta Erdoğana, pričom sa zotrú rozdiely medzi štátom a vládnou stranou. Erdoğan zároveň bude môcť pri moci ostať teoreticky až do roku 2029.
V prípade, že by referendum v ľudovom hlasovaní neprešlo, bola by to pre Erdoğana nielen prvá veľká porážka od roku 2002, keď AKP prvýkrát vyhralo parlamentné voľby, ale taktiež by mohlo ísť o zlom, ktorý by potenciálne mohol znamenať začiatok konca jeho politickej kariéry.
Za ten čas si stihol vytvoriť v politike, ozbrojených zložkách, polícii a ďalších sférach verejného života množstvo nepriateľov, čo by ho spolu s množstvom kontroverzných káuz (korupčné škandály, osobné stretnutia s predstaviteľmi teroristických skupín, podpora IS) a zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou Turecka mohli odstaviť od moci nadobro.
Predovšetkým morálne by však išlo o obrovskú vzpruhu pre tureckú opozíciu, ktorá sa za posledných šestnásť rokov dostala de facto do úlohy štatistu. Kým áno v referende znamená pre Erdoğana definitívne ovládnutie Turecka, odmietnutie navrhovaných zmien by znamenalo porážku potenciálne drvivých rozmerov.
Výsledok v tomto prípade nereprezentuje len zavedenie ústavných zmien, ale predstavuje aj vrchol súperenia medzi Erdoğanom a zvyškami tureckej opozície, kde sa rozhodne, akým smerom sa krajina dlhodobo vydá.
“Kým áno v referende znamená pre Erdoğana definitívne ovládnutie Turecka, odmietnutie navrhovaných zmien by znamenalo porážku potenciálne drvivých rozmerov.
„
Sklamaní konzervatívci
Vrásky na čele Erdoğanovi bezpochyby priniesli prvé prieskumy, ktoré naznačujú veľmi tesný výsledok referenda. Príkladom sú výsledky dvoch uznávaných agentúr, keď A&G ukázala 52 percent za a Metropoll 51 percent proti. Pre vládnu stranu AKP sú tieto výsledky značne alarmujúce.
Pri pohľade na výsledok posledných parlamentných volieb totiž vidno, že ani spojené voličské základne zvyšných tureckých politických strán by nestačili na zablokovanie zmien, a preto bude kľúčové, ako sa rozhodnú voliči AKP. Pri týchto číslach sa však zdá, že Erdoğana už časť z nich opustila.
