Autor je evanjelický teológ
Financovanie cirkví sa tento týždeň opäť raz dostalo na rokovací stôl koalície. Kto tému sleduje, už asi nemá veľké očakávania, že sa čosi zmení. Oprávnená rezignácia nech však na chvíľu ustúpi oprávneným úvahám o absurdnosti súčasného modelu.
Ako je známe, väčšina cirkví a náboženských spoločností využíva právo ustanovené dodnes platným zákonom z roku 1949. Tým zákonom, ktorý nastupujúca komunistická totalita skoncipovala ako nástroj kontroly štátu nad náboženským životom.
Princíp kontroly spočíval v tom, že cirkvám štát odňal majetky a zaviazal sa financovať platy duchovných a prevádzku ich administratívnych ústredí.
Samozrejme, ideologický aparát vykonával kontrolu aj mnohými ďalšími nástrojmi. Mať však v rukách financie na základnú prevádzku cirkví bol ten najefektívnejší nástroj na ich ovládanie. Štát tým doslova držal cirkvi pod krkom a cirkvi poslúchali.
Situácia po roku 1989 priniesla zmeny aj v podobe reštitúcií. Odňaté cirkevné majetky dostala cirkev späť. Mnohé boli v zanedbanom stave a nedokáže ich dodnes zhodnotiť. Mnohé sú však lukratívne a cirkvám sa darí dobre s nimi hospodáriť. Popri slobode rozvíjať svoju náboženskú činnosť tak získali cirkvi znovu aj slobodu založenú na vlastníctve majetku.
Napriek tomu väčšina cirkví v diskusiách o svojom financovaní obhajuje svoju finančnú závislosť od štátu.
