Vrahovia. Maniaci a sexuálni devianti. Ľudia, ktorí spáchali tie najstrašnejšie zločiny, a teraz dožívajú svoj nepodarený život na ostrove Ognennyj na Novom jazere v Belozerskom okrese Vologodskej oblasti Ruska, majú prvýkrát od vzniku Ruskej federácie šancu dostať sa na slobodu. Aspoň niektorí.
Jedna zo siedmich špeciálnych väzníc so zvláštnym režimom je domovom pre 170 mužov. Hovorí sa jej „vologodskij pjatak“, pretože oficiálne je to kolónia číslo päť.
Títo zločinci boli odsúdení väčšinou ešte sovietskymi súdmi. Tento rok uplynulo štvrť storočia od chvíle, keď sa rozpadol Sovietsky zväz a vznikol nový štát aj s novými zákonmi.
Od 1. januára 2017 môže najmenej 80 z chovancov kolónie číslo 5 požiadať o odpustenie zvyšku trestu. Odsedeli si totiž potrebných 25 rokov v bývalom kláštore, dnes jednej z najlepšie strážených väzníc v Ruskej federácii.
Navštívila som v 90. rokoch niekoľko oveľa miernejších ruských nápravných zariadení a jedno je nesporné – napraviť sa tam nemôže nikto. Podľa odborníkov v prípade takých ťažkých zločincov, ktorých poslali na ostrov Ognennyj, o nápravu ani nejde. Cieľom je dokonalá izolácia nebezpečných osôb.
Kláštor, ktorý tu postavili presne pred päťsto rokmi, dnes predstavuje neveľký komplex obkľúčený vodou jazera. K objektu vedie jeden jediný drevený most. Väzni sú z celého Ruska, často ani netušia, kde presne sa nachádzajú. Utekať nemá zmysel.
Posledný popravený
Anatolij Gerasjuta sedí za vraždu. Za mrežami strávil 27 rokov. V roku 1990 ho ešte sovietsky súd odsúdil na trest smrti. Zastrelením.
Mal však šťastie. Prieťahy spojené s popravou trvali niekoľko rokov. Už 16. mája roku 1996 mu svitla nádej, že sa guľke vyhne. Vtedajší ruský prezident Boris Jeľcin totiž podpísal výnos „O postupnom znížení vykonaných trestov smrti v súvislosti s tým, že sa Rusko stáva členom Rady Európy“.
Jeľcin išiel skoro ešte ďalej. V roku 1997 pripojil svoj podpis pod protokol č. 6 Konvencie o obrane ľudských práv a základných slobôd.
Ruský parlament ho síce nikdy neratifikoval a na území Ruskej federácie tak nemá žiadnu právnu silu, na tresty smrti však uvalil Jeľcin moratórium. Bol to jeho najhumánnejší krok.
Tresty smrti tak nemohli byť od tej chvíle vykonávané. Gerasjuta si však mohol vydýchnuť, až keď mu vtedajší prezident Dmitrij Medvedev 12. decembra 1997 zmenil trest smrti na doživotie. Teraz požiadal o podmienečné prepustenie na slobodu.
Posledný vrah, ktorý bol z rozhodnutia súdu v Rusku popravený, sa volal Sergej Golovkin. Sadista, pedofil, sériový vrah. V rokoch 1986 až 1992 zabil najmenej 11 neplnoletých chlapcov.
Mučil ich, znásilňoval, v jednom prípade hneď troch naraz, pričom živých nútil dívať sa, ako zabíja prvú obeť. Ako ju sťahuje z kože a ako si varí jej vnútornosti.
Popravili ho 2. augusta roku 1996. Keby mu, ako mnohým iným, trest smrti zmenili na doživotie, možno by bol dnes medzi tými, kto by radi ešte zakúsili, aké to je byť na slobode.
Ďalších päť rokov
Gerasjuta unikol o vlások. Teraz chce ísť von. Dokonca aj zástupca náčelníka kolónie Ivan Daškovskij súdu potvrdil, že väzeň sa kajá.
Zo zložky, ktorú si na Garasjutu vedie personál väznice, však vyplýva, že sa odsúdený predsa len úplne vzorne nespráva. Jeden z jeho najvážnejších prehreškov bolo používanie slúchadiel. Sú zakázané. Vrah má pykať a trpieť. Žiadna hudba. Cez deň nesmie sedieť, nieto ležať na posteli
Podľa informácií, ktoré ruskí novinári získali od sudcov, sa ani jeden z tých, čo tento rok majú právo požiadať o prepustenie, zrejme slobody nedočká. Dokonca aj liberálni odborníci varujú – nie zločinci, ale spoločnosť nie je schopná absorbovať hoci aj polepšených vrahov.
Nie však preto, že kedysi zabíjali. Ale preto, že strávili vyše štvrť storočia v totálnej izolácii od bežného života, od každodenných ľudských úkonov a od normálnych spoluobčanov, rodiny, detí a rodičov.
