Autorka je spisovateľka, žije v Bazileji
V piešťanskej verejnej knižnici sedia na besede so mnou gymnazisti a jeden z nich opovržlivo spustí, že my žiadne húfy utečencov nepotrebujeme, ani Mongolov, ani turecké getá. Spolužiaci sa uškŕňajú, baví ich, že sa niečo deje a dospelí k démonizovaniu národnostných skupín čušia.
Ani moderátorka mladíka nezastaví, naopak mu pritakáva tým, že naši emigranti v 68. roku boli predsa Európania, a preto na rozdiel od dnešných utečencov ich vraj právom prijali na Západe. Nenapadne jej, že spochybňuje medzinárodné dohody, podľa ktorých sa právo na azyl netýka etnického pôvodu.
Mongolský a osmanský vpád do Piešťan si predstavujem ako fúzačov pustošiacich stánky s oblátkami a vrhajúcich sa s bojovným krikom do horúceho kúpeľa - a už aj odzvonilo našej mierumilovnej kresťanskej kultúre. Vonku je však ticho, v parku pokrivkávajú kúpeľní hostia, počuť rôzne jazyky.
Na pódiu upozorňujem na to, že sa práve stávame svedkami verbálneho zrodu fašizmu. A, ako bolo aj v minulosti, chýba civilná odvaha. Moderátorka ďalej rozvíja svoju teóriu o nepreklenutosti kultúrnych rozdielov, ako aj o nutnosti jednostranného prispôsobenia sa cudzích domácim.
