Autor je literárny vedec, spisovateľ a pedagóg
Cestujem autobusom. Pri vstupe ma víta kytica umelých kvetov, aj akýchsi farebných rias, veľké textilné srdce, ruženec, pavúk, aj vlajka Slovenskej republiky a bábika.
Scéna je nesúrodá, nepripomína pracovisko. S cestovným lístkom si tu človek pripadá rušivo, akoby sa nedopatrením namiesto v prostriedku verejnej dopravy ocitol na návšteve u niekoho doma.
Počas jazdy pri vodičovi postáva jeho známa. V spätnom zrkadle si upravuje vlasy. Do živého rozhovoru dvojice sa miesi hluk motora, rútime sa po diaľnici. Z reproduktorov zaznieva ľudová hudba.
Na Slovensku je každá takáto cesta neopakovateľná. Odlišný býva výber hudby, iná je výzdoba. Spoločné je však stále to isté – nepripravenosť aktérov naplniť cestovný poriadok, rovnako ako formálne ohraničenia svojej roly.
Rodinní príslušníci vodičov hromadnej dopravy, ale aj ministrov, majú pred zákazníkmi a občanmi prednosť. Slovenských zdravotníkov, úradníkov, poslancov alebo sudcov často spája to, že nevedia naplniť svoju úlohu s profesionálnym odstupom, nechápu, že v práci, vo funkcii, sa nemôžu správať ako doma.
Slovenská republika sa nerozvíja, lebo verejný priestor dusí veľké množstvo súkromných kráľovstiev. Nemáme otcov vlasti, zato veľa krstných otcov. Niet divu, že blúdime po svete ako siroty.
