uvedených v žalobe. JUDr. Trimaj na tejto strane nesúhlasí s názorom, že prezident uprednostnil vlastný záujem, keď na Ústavnom súde síce napadol dve ustanovenia zákona, ale nie aj $ 200i. Všetky tri ustanovenia boli v rozpore s ústavou. JUDr. Trimaj tiež dôvodí, že zrušenie uvedeného paragrafu zlepší procesnú situáciu v spore, ktorý prezident vedie s riaditeľom SIS I. Lexom. Inými slovami, ak by prezident napadol $ 200i spolu s ostatnými dvoma ustanoveniami zákona hneď v novembri 1995, zlepšilo by to jeho postavenie pred súdom.
Práve tu je jeden z rozdielov vnímania situácie medzi JUDr. Trimajom a názorom uvedeným v SME. Nezáleží totiž na tom, čo zlepší situáciu prezidenta v spore, ale skôr na tom, ako zaobchádza prezident so svojou právomocou žiadať Ústavný súd, aby rozhodol o tom, či je alebo nie je zákon v súlade s ústavou. Podľa JUDr. Trimaja, on sám nenavrhol prezidentovi, aby na súde napadol aj $ 200i. To však nič nemení na tom, že prezident je povinný na základe svojho sľubu aj dbať na blaho občanov a "zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony". O tom, že $ 200i nie je v súlade s ústavou ani medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, ktoré sú pre SR záväzné, neboli žiadne pochybnosti už pri jeho schvaľovaní v parlamente, na čo upozorňovali niektorí poslanci i médiá. Ale napríklad v spore Čarnogurská versus Mečiar premiér prehral aj preto, lebo ako žalovaný neuniesol dôkaz pravdy. Podľa súdu išlo o tvrdenie nepravdivé, pričom "žalovaný ani opak nepreukazoval, hoci na ňom bolo dôkazné bremeno".
