Autor je spisovateľ a stredoškolský učiteľ
Ako barový bubeník, odpustite moje zlyhania, som sa spoznal s viacerými hudobníkmi, ktorí v deväťdesiatych rokoch hrávali v nočnom bare košického hotela Slovan.
Neviem, ako je to teraz, ale vtedy to bol stred košického vesmíru, epicentrum diania, kde sa galérka družila s privatizérmi, delili sa o prachy aj o kurvy, dohadovali kšefty i sobáše, a keď nálada vygradovala, vždy sa niekto zdvihol a šuštiac prachmi objednal u kapelníka istý šláger, no a aby to náhodou nebolo niečo normálne, dal si ho zahrať desaťkrát po sebe.
Napriek povznesenej nálade išla v tých časoch z ožratých zbohatlíkov taká hrôza, že muzikantom ani nenapadlo ich stupídne želanie nesplniť. Jednu a tú istú pesničku by boli bývali hrali až do rána aj bez všimného.
Keby nie, tak najlepšie, čo sa im mohlo stať, bolo to, že si v Slovane viac nezahrajú. Po rokoch a mimo Košíc sa z toho tí muzikanti už len smiali, niekedy takmer s dojatím, a ešte viac ich prehýbalo, keď opisovali reakcie zahraničných hostí, ktorí vôbec nechápali, keď kapela odrazu začala do zblbnutia opakovať Aj tak sme stále frajeri.
Klasik by povedal, že nie všetko v tej dobe bolo zlé, iný by mohol dodať, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Stačí si predstaviť bieloruský scenár a človek vie, že je to pravda.
