PÍŠE MARIUS IVAŠKEVIČIUS

Skutoční Európania si teraz len posilňujú svaly

Ich hlas bude počuť o pár rokov, možno až desaťročí.

Ilustračné foto (Zdroj: TASR/AP)

Autor je litovský spisovateľ a režisér

Dnes, keď na Európu útočia a mlátia zo všetkých strán, je moja reakcia reakciou zaľúbenca, ktorý dáva všetky nedostatky objektu svojej lásky na jednu stranu váh a na druhú otázku: Vedel by som žiť bez nej? A nie jeden nedostatok, ale ani všetky dokopy, otázku neprevážia. Nevedel by som, ako ďalej žiť bez nej. A tak nechcem a nie som schopný pridať sa k zboru tých, čo jej radia alebo ju poučujú, aká by mala byť, akým smerom by sa mala zmeniť: choď menej na diskotéky a viac do kostola, obliekaj sa takto a nie onak, míňaj viac peňazí alebo šetri, miluj jedných ľudí, a nie druhých.

Ako pre pravého zaľúbenca, tieto otázky mi dnes nepripadajú zásadné hlavne preto, že ľudia, ktorí ich kladú, radi končia takto: ak Európa neurobí, čo ja chcem, je odsúdená na zánik.

No dofrasa, nespoliehajte sa na to!

Európa obdarovala moju vlasť a môj ľud moderným Marshallovým plánom. A to ani nehovorímo ekonomike,o peniazoch. Hovorím i o rozmýšľaní,o mentalite, ktorú ochromila sovietska éra – jej zmena si vyžaduje oveľa väčšie úsilie než všetko materiálne bohatstvo.

Európska studená vojna

Ako verný milenec môžem vyhlásiť, že spoločná Európa nás všetkých prežije: aj svojich kritikov, aj prívržencov. Bude sa meniť, a to nie raz, meniť znútra aj zvonka, možno stratí nejakých členov a získa iných. No nezmizne, lebo pre tých, ktorým na nej záleží a ktorí ju milujú, bude otázkou stále viac – „Môžem žiť bez nej?!

Toto budú ľudia, ktorých pri myšlienke na Európsku úniu nebudú trápiť vnútorné xeno-, homo – alebo iné fóbie. A nebudú im pripisovať ­žiaden význam, na rozdiel od kritikov dnešnej Európy, keď budú šíriť názor, že tolerovať tých, ktorí milujú inak a vyzerajú inak, je zásadnou podstatou spoločnej Európy. V budúcnosti ľudia ani nebudú chápať, o čom tu hovorím. Oni sú vlastne už medzi nami, sú to naše deti narodené v Európe s jej hodnotami. Pre ne by sa rozpad Európy, jej dezintegrácia, nazvite si to, ako chcete, rovnal katastrofe. Zanechalo by to prázdno – niečo, čo dovetdy nezažili.

V tisíckach britských rodín sa už začala studená vojna. Deti sa nerozprávajú s rodičmi. A prečo? Pre „nedôležitý hlas“ hodený na hlasovacom lístku v referende, ktorý vyjadril želanie, aby Veľká Británia vystúpila z EÚ. Staršia britská generácia dostala toto právo rozhodnúť a využila ho – pričom zatresla dvere pred nosom svojim potomkom. V podstate hovorili, že nechcú, aby sa ich mládež potulovala špinavým a nebepezčným svetadielom, stýkala sa s podozrivými typmi a so ženami voľnej morálky z východnej Európy – namiesto toho strávime večer v našom útulnom rodinnom kruhu a dáme si čaj s koláčikom.

Jediná vec, ktorú si celkom neuvedomili, bolo, ako silne sú ich deti ovplyvnené tým európskym vírusom, že to sú ľudia, pre ktorých myšlienka spoločnej Európy znamená omnoho viac než len politický subjekt – je to ich životný štýl, ich sen, ich svet hodnôt. Bohužiaľ, v deň referenda boli ešte vždy primladí, než aby si mohli určiť vlastnú budúcnosť, nemali dostatočnú váhu v spoločnosti. Ostatní ani nemali hlas – právo hlasovať. Ostalo im jedine smutne sledovať, ako sa tento ich sen rozbíja na márne kúsky. Rukami ich rodičov, unavených z problémov, výbuchov, imigrantov, utečencov, presvedčených, že dôvodom tohto všetkého je spoločná Európa, Európa bez hraníc.

Keby britský volič, ktorý hlasoval za brexit, a teda v zásade za zastavenie prelivu pracovníkov z východnej Európy, poznal druhú stranu tohto migračného procesu, keby mohol vidieť opustené mestečká v Lotyšsku, Litve a Poľsku a naše márne úsilie udržať týchto ľudí doma, keby mohol vidieť podmienky, v akých žijú, natlačení po šesť, po osem v izbe niekde v šiestom obvode Londýna, kde pracujú ako otroci, bez ohľadu na zdravie, lebo zrazu nastala príležitosť zarobiť si peniaze na starobu alebo dokonca pre niekoľko generácií do budúcnosti – možno, že by britský volič volil inak?

Neviem. Myslím si len, že niekedy stojí za to pozrieť sa mimo hranice vlastnej dediny a prezrieť si celkový obraz – Európu v celom jej priestore a čase, túto utópiu uctievanú mysliteľmi po celé stáročia, utópiu, ktorá sa pomaly stáva skutočnosťou. Áno, dnes máme právo rozhodnúť sa, nastal náš čas; ale nesmieme zabudnúť na týchto snílkov z minulosti, ktorých snami otriasli najkrvavejšie vojny v Európe. Pri rozhodovaní o jej osude preto preberáme jedinečnú zodpovednosť nielen za jej budúc­nosť, ale aj za očakávania minulosti. To je ohromná zodpovednosť, ale aj ohromný dar, aký sa neponúka ľuďom v každom dejinnom období: vytvárame veľké a veľmi vážne dejiny, stále ich tvoríme, napriek všetkým šokom.

Európska expanzia

Nemal by som tajiť fakt, že v onen júnový deň, keď som počul o britskom rozhodnutí, som zažil šok. Bol som na turné vo Vladivostoku s moskovskou divadelnou skupinou, keď som dostal SMS: „Briti odchádzajú z EÚ.“ Sedel som za veľkým stolom obloženým ruským občerstvením, vonku bolo vidno pôsobivý výhľad na japonské more, zatiaľ čo ja som v duchu cítil strašný smútok a prázdnotu.

Keď sa ma ruskí herci začali s obavami pýtať, čo sa stalo, či došlo k nejakému nešťastiu, nevedel som celkom vysvetliť – že asi jedenásťtisíc kilometrov odtiaľ sa konalo referendum a že Briti hlasovali za odchod z EÚ, a že pre mňa, Litovčana sediaceho na opačnom konci eurázijského kontinentu, je to veľmi bolestný a hrozný zážitok.

V tom čase som nebol schopný súvisle sformulovať, čo sa vlastne stalo a prečo to mnou tak silno ­otriaslo. Myslím, že teraz to už dokážem. V ten deň sa odlomila mohutná časť môjho sna. Akoby jeden z vašich najbližších, podobne zmýšľajúcich priateľov, ktorý vás lákal vytvoriť lepší svet spolu s ním, zrazu vstal spoza stola a povedal: je to všetko márne, nič z toho nemá zmysel.

Ako sme sa asi mali cítiť my, čo sme tu ostali. Mohli sme urobiť jediné, sledovať škodoradostne anglické poníženie na majstrovstvách Európy vo futbale, vykopnuté maličkým Islandom. A potom preposielať na facebooku fotografiu anglického manažéra Roya Hodgsona s mnohovýznamovým titulkom: „Hlasoval som za odchod.“

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Hlavné správy zo Sme.sk

KULTÚRA

Skúsili sme prejsť ilegálne z Mexika do USA. Vypustia psy a mieria na vás samopalom

Oscarový režisér nakrútil unikátnu virtuálnu realitu.

KOMENTÁRE

Vydrží to ešte Most alebo padne?

Trpezlivosť voličov nemožno skúšať donekonečna.

EKONOMIKA

Brusel vyšetruje dotácie pre Jaguar v Nitre. Môžu Briti odísť?

EK sa nepozdávajú 130-miliónové dotácie.

Neprehliadnite tiež

KOMENTÁR ZUZANY KEPPLOVEJ

Pozor, hodnoty!

Bernaťák pre istotu označil otázky úpravy podmienok vstupovania a vystupovania zo zväzkov ako hodnotové, nie odborné. Čím vopred ukončil debatu o nich.

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Máme na viac než bliakať Slovenskoooo

Slovensko má potenciál byť jednou z najlepších krajín sveta. Čo sme pre to urobili, aby sa ňou stalo?

NADHĽAD MATIE LENICKEJ

Ešte chvíľu, už to bude

Každý jeden deň s ľuďmi, ktorých máte radi a ktorý si zapamätáte, je drahší ako štátne zákazky.

PÍŠE TOMÁŠ NAGY

Je najvyšší čas modernizovať naše ozbrojené sily

Slovensko veľmi dlho váhalo s obnovou letectva, máme len niekoľko mesiacov na to, aby sme sa rozhýbali.