Ako Alenka v ríši zázrakov sa mohli cítiť pozorovatelia diania posledných dní v slovenskom parlamente. Vládne HZDS nepresadilo niekoľko svojich predstáv a zákonov, z ktorých niektoré boli v opozičnom prostredí i médiách označované za kľúčové z hľadiska upevnenia moci.
Do druhého čítania sa vracia napr. novela zákona o Národnej banke Slovenska (NBS), ktorá by posilnila právomoci vlády pri presadzovaní bankovej rady a súčasne zvýšila povinnosť NBS pri krytí rozpočtového schodku z 5 na 10 percent. HZDS tiež neuspelo pri pokuse zákonom zlúčiť funkcie štátneho tajomníka ministerstva obrany a náčelníka generálneho štábu, čím by sa armáda de facto dostala pod politické velenie tej - ktorej práve "slúžiacej" garnitúry.
Nečakaným ťažkostiam čelí aj minister financií Sergej Kozlík pri prejednávaní rozpočtu: parlament odmietol doslova kruciálny bod - zvýšenie dane z pridanej hodnoty u telekomunikačných služieb zo 6 na 23 percent. Tým zatiaľ rozbil celú konštrukciu rozpočtu, pretože do plánovaných príjmov navŕtal viac ako dvojmiliardovú dieru.
Problémy má "na svedomí" koaličná Slovenská národná strana, ktorá zasa raz vypovedala poslušnosť. Jej cyklické rebélie proti silnejšiemu partnerovi sú však už dávno opozeraným folklórom. Koaličná porucha je symptomatická ešte inak - Vladimír Mečiar je zasa mimo "prevádzku", vylepšuje si kondíciu v piešťanskom bahne, kde má zostať na liečení údajne celý mesiac.
Obraz je to ale už klasický - vždy, keď sa Mečiar vzdiali, vyrastie v koalícii hora problémov, ktoré potom po jeho návrate ako mávnutím čarovného prútika na druhý deň zmiznú. Existuje však i iný dôvod, prečo z dočasnej nedohody nemožno vyvodzovať ďalekosiahle závery. Mečiar (resp. HZDS) nemá ako jediný strach z predčasných volieb.
