Autor patrí k zakladajúcim členom Slovenského ochranárskeho snemu
Po voľbách 2016 pripadol rezort životného prostredia, ako je známe, strane Most-Híd. A tu vznikol hneď prvý problém: strana nominovala na jeho čelo človeka, ktorý dovtedy nemal s environmentálnou problematikou ani profesionálnu, ani mimoprofesionálnu skúsenosť. To je skutočnosť ťažko predstaviteľné v inom rezorte (napr. financií, hospodárstva či spravodlivosti).
Ďalší problém je ten, že partneri strany Most-Híd vo vládnej koalícii sú Smer-SD a Slovenská národná strana.
Doterajšia skúsenosť s oboma týmito stranami vo vzťahu k životnému prostrediu je negatívna.
Pôsobenie SNS vo oblasti životného prostredia v rokoch 2006 až 2009 sa vo všeobecnosti považuje za katastrofu, pričom škandál s emisnými kvótami je len špičkou ľadovca.
Takmer žiadna zmena
Predseda Smeru-SD a zároveň predseda vtedajšej i terajšej vlády sa „vyznamenal“ nemenej, keď v roku 2010 ministerstvo životného prostredia jednoducho zrušil a jeho agendu priradil k agende ministerstva pôdohospodárstva.
“Budovateľská mentalita súčasnej vlády nijako nenasvedčuje tomu, že by prechod na zelenú ekonomiku skutočne považovala za jednu zo svojich priorít.
„
Dlhodobo podporuje nerentabilné spaľovanie toxického hnedého uhlia na hornej Nitre či devastáciu prírodných úsekov riek výstavbou tzv. malých vodných elektrární.
Nepriamo vláda podporuje aj devastáciu národných parkov, vznik odpadov či zábery úrodných pôd na nepoľnohospodárske účely. Odmieta ozeleniť verejné obstarávanie a eliminovať zasahovanie investorov do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie.
V takejto konštelácii je pozícia ministra životného prostredia bez dostatočnej odbornej i politickej autority veľmi problematická. Preto sa nemožno čudovať, že za uplynulý rok nedošlo v tejto sfére k takmer žiadnemu reálnemu pokroku.
Slová a činy sa rozchádzajú
Neodškriepiteľnou skutočnosťou zostane, že práve počas slovenského predsedníctva ratifikovala Európska únia Parížsku klimatickú dohodu a že samotné Slovensko ju ratifikovalo medzi prvými európskymi štátmi.
K tomuto často vyzdvihovanému úspechu však treba dodať, že išlo o eminentný záujem Európskej komisie. Je takmer isté, že EÚ by bola Parížsku dohodu urýchlene ratifikovala bez ohľadu na to, ktorý štát by jej momentálne predsedal.
Odvrátenou stranou tohto úspechu je aj to, že prvý raz v histórii schvaľovania podobných dokumentov Európsku úniu predbehli USA i Čína.
