Autorka je analytička Asociace pro zahraniční politiku AMO
Bieloruský poriadok bol vždy stavaný do protikladu ukrajinskému chaosu, ktorý je v postsovietskom priestore vnímaný ako synonymum pre demokraciu. Najmä vďaka Ukrajine. Na druhej strane si treba uvedomiť, že aj napriek všetkej príťažlivosti konceptu "držať ústa, krok a byť v pohode", Bielorusko je príkladom represívneho policajného štátu.
“Sklamanie Lukašenka z toho, že sa ľudia nechcú podieľať na budovaní vlasti, umocnilo prekvapenie, že Bielorusi, ktorí sa boja štátnej mašinérie ako čert kríža, prejavili solidaritu s oným pol miliónom nezamestnaných.
„
Ani ten však nedokáže autoritársky sterilný organizmus ochrániť pred všetkými vírusmi. A môže si za to Lukašenko sám, pretože si myslel, že keď budete v zime chodiť bez poriadneho kabáta, tak nenachladnete. A tiež si myslel, že keď siahne ľuďom do vrecka, najmä ak doň majú veľmi hlboko, tak sa tiež nič nestane. Ale stalo sa.
Oslavy dňa vzniku Bieloruskej ľudovej republiky - dňa 25. 3. 1918 - sa skončili stovkami zatknutých, pokutovaných a obvinených aktivistov, väčšinou za výtržníctvo a účasť alebo organizáciu nepovolených zhromaždení.
Pritom to mal Lukašenko dobre rozohraté. V krajine sa síce odohrávali od začiatku marca doteraz nevídané protesty, polícia však proti nim nikdy nezasahovala.
Dekrét číslo 3
Posledné bieloruské protesty boli totiž iné, od začiatku boli čisto ekonomického rázu. Politický rozmer sa im (zatiaľ neúspešne) snažila dodať tradične rozdelená opozícia (aj preto sú jej šance na úspech mizerné).
Do ulíc spočiatku vyšli tí, ktorí sa nechceli zmieriť s pokutami pre nepracujúcich občanov, ľudovo a vulgárne proti "sociálnym parazitom". Takzvaný tretí prezidentský dekrét bol prijatý už v roku 2015 a Lukašenko dokonca pozastavil jeho platnosť. Zvrátiť situáciu sa však nepodarilo.
Na protestoch sa prvýkrát od deväťdesiatych rokov zúčastnili aj "obyčajní" ľudia z rôznych sociálnych vrstiev a konali sa po celej krajine. Do štátneho rozpočtu mal každý nepracujúci občan (vrátane cudzincov, ktorí sa dlhodobo v Bielorusku zdržiavajú) odviesť približne 200 eur. Z celkovej populácie pohybujúcej sa okolo 9,5 milióna, dostalo faktúru od štátu zhruba 470-tisíc nešťastníkov.
Ako na taký "progresívny" nápad Lukašenko prišiel, je dodnes štátnym tajomstvom. Bieloruský rozpočet si polepšil o žalostných sedem miliónov dolárov. Sklamanie Lukašenka z toho, že sa ľudia nechcú podieľať na budovaní vlasti, umocnilo prekvapenie, že Bielorusi, ktorí sa boja štátnej mašinérie ako čert kríža, prejavili solidaritu s oným pol miliónom nezamestnaných.
Zlý bod v Bruseli
Plánované víkendové podujatia boli verejným tajomstvom. Veľvyslancov zastupiteľských úradov v Minsku dokonca minister zahraničia Vladimir Makej informoval, že sa počas víkendu môžu objaviť provokácie.
